Ako som som sa naučila meditovať?

Tento príbeh je ešte zo začiatku môjho tehotenstva. Keď som sa vrátila z Prahy domov, tretí mesiac s Peťou.

Tí, ktorí ma dobre poznajú, určite poznajú aj pani Senovskú. Biochemičku, expertku na čínsku medicínu a alternatívne postupy liečby rôznych chorôb, ale hlavne človeka s veľkým Č, ktorého odporúčam, kade chodím.

Pani Senovská je jedna z mála osôb, ktorej  nemusíš nič vysvetľovať, ona proste vie, ako sa cítiš. A napriek tomu, že väčšinou robí svoje diagnózy z jazyka, už z očí vie vyčítať, keď niečo nie je v úplnom poriadku. A tak nečudo, že keď ma niečo ťaží, či už na tele alebo na srdci, moje prvé kroky vedú práve k nej.

Ešte som si ani nestihla sadnúť, už mi prihrievala nad sviečkou môj obľúbený čínsky zelený čaj a razantne mi podala reťkovku. Vedela, že potrebujem niečo na zahryznutie, vraj som mimovoľne zívla, čo je znakom hlásiaceho sa žalúdka dožadujúceho nejakej (zdravej!) potraviny, pred tým ako prepukne hlad.

Tak tu sedím, chrúmem reťkovku a rozprávam. „Ty Zuzi, ja potrebujem spomaliť. Stále si toho toľko na seba zoberiem, mám hlavu plnú plánov, všetko ma baví, inšpiruje, do všetkého sa chcem hneď pustiť. Mám pocit, akoby som mala oheň v hlave, ktorý ma poháňa dopredu, avšak moje telo nestačí. Cítim sa unavene.“

Zuzana sa mi pozrela hlboko do očí a s pokojom v hlase predostrela svoje riešenie: „Začni meditovať.“

No a tu sme prišli na kameň úrazu. O meditácii mám toho načítané viac než dosť. Základné pravidlá už viem naspamäť – Vypni. Nemysli nanič. Nechaj myšlienky voľne plynúť a nesústreď sa na ne. Sústreď sa na svoj dych….

Toto ja jednoducho nedokážem. Človek s mojou povahou nedokáže nemyslieť na nič. Za minútu mi prejde hlavou sto miliónov myšlienok, dokážem myslieť súbežne na štyri veci naraz, ale nemyslieť na nič? Nejde to, neviem to, a keď sa mám sústrediť na dych, spravidla sa začnem dusiť. Tak to som po takej meditácii viac frustrovaná ako odýchnutá.

„Kto Ti povedal, že nemáš na nič myslieť?“ s pobavením sa opýtalo toto vždy usmiate žieňa.

„Ono to nie je celkom tak. Podsatou meditácie nie je nemyslieť, ale myslieť len na jednu vec súčasne. Nezastaviť myšlienky úplne, ale sústrediť myšlienky na jednu jedinú vec. To znamená len toľko, že sa pri každej činnosti preniesť úplne telom aj duchom, myšlienkami aj srdcom do daného prítomného okamihu. A všetko ostatné nechať plávať. Keď teda jeme, sústreďme sa plne na 100% na jedlo, ktoré požívame. Vychutnávajme si chute, nechajme sa zaplavovať dobrým pocitom, že sa k nám každým sústom dostáva nová energia, ktorú budeme môcť pretaviť do nových nápadov, kreatívnej práce, pomoci druhým. Nemajme pri jedle myšlienky rozutekané do všetkých možných smerov, od toho čo ešte musíme v ten deň stihnúť, až po to, kto nám dnes tak veľmi ukrivdil. Vieme vôbec, čo jeme?

Keď pijeme čaj, myslime na to, že…..pijeme čaj.  Áno presne tak, sústreďme sa presne len na túto jednu činnosť.

A keď sa rozprávame s priateľom, nerobme nič iné, len počúvajme. Ticho, sústredene. Nemyslime počas toho, ako on hovorí na to, čo mu chceme vzápätí odpovedať my.

A keď kráčame do práce, domov z práce, hocikam, vyberme si tú najkrajšiu trasu a vnímajme. Svoje kroky, dych, okolité stromy, výrazy na tvárach ľudí, nič neposudzujme, len žime sústredene v danom okamihu.“

„Takýmto spôsobom dokážeme premedtitovať celý deň? Vlastne celý život?” skočila som do Zuzaninho rozprávania.

“Áno je to vlastne celkom tak”, pokračovala. „A ty si dokonca v obrovskej meditačnej výhode. Čakáš bábätko, budeš mamou. Čas strávený na materskej môžeš celý stráviť v meditácii. Nasledujúce roky sa nemusíš sústrediť na nič iné, len na svoje dieťa. Na nič iné ani priestor nebude.”

Dopila som posledný dúšok čaju, dojedla reťkovku a rozlúčila sa. Ešte som sa vrátila po dáždnik, ktorý som zabudla v rohu Zuzaninej útulnej ordinácie, pretože som mala hlavu ešte stále “niekde inde“.

S odhodlaním som však vykročila na ulicu a začala prvý krát v živote vnímať svoje kroky.

Prišla som domov a sadla si k počítaču. Čakalo na mňa desiatky emailov, ktoré sa za krátky čas nahromadili v mojej schránke. Obyčajne, keď som odpovedala na správy pred tým, počas môjho písania som už rozmýšľala, čo treba ešte vylepšiť na webe, ako musím doklepnúť report, vytriediť fotky z tlačovky a hlavou sa mi prehnalo tisícky myšlienok. Vytiahla som papier a pero a venovala som štyri minúty tomu, aby som si spísala čo všetko potrebujem spraviť. A potom som začala odpisovať na prvý mail. Nemôžem povedať, že by som nemyslela na nič. Naopak, veľmi intenzívne som premýšľala nad tým, čo píšem, sústredila som sa na osobu, ktorá môj email za pár minút dostane. Ako sa asi cíti? V akom rozpoložení ju zastihnem? Ako bude vnímať moje slová?

Neskôr som sa vrhla na ďalšiu úlohu, ktorej som opäť venovala celú svoju pozornosť. A keď som dostala chuť na čaj, už som ho nepopíjala pri zapnutej počítačovej obrazovke. Vstala som, vyšla na balkón a sypaný zelený čaj som si vychutnala ako nikdy predtým.