Andrea Ággová

O vás.

Volám sa Andrea Ággová. Pochádzam z Nových Zámkov, no už nejaký čas žijeme v krásnom kúpeľnom mestečku Mosonmagyaróvár neďaleko hraníc. Mám dve dcérky – Ninku (10) a Dorotku (6) a manžela, ktorý ma vo všetkom podporuje.

Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk Čo vo svojom obchodíku ponúkate?

Môj obchodík sa volá Básnická zbierka MUSELO TO PRÍSŤ

Nájdete tu moju čerstvú knihu s názvom MUSELO TO PRÍSŤ, kalendárik na rok 2021 a štyri druhy zlatých záložiek s citátmi z knihy. Zbierka s nádhernými ilustráciami od mojej slovenskej priateľky Aminy Renaud žijúcej v Paríži obsahuje 30 básní písaných z hĺbky duše a rovnomennú báseň, ktorá v čase prvej vlny koronavírusu obletela nielen Slovensko. Vracala sa z rôznych kútov sveta preložená do cudzích jazykov – spolu až do jedenástich – od češtiny po arabčinu. Jedna šikovná mamina ju dokonca zhudobnila. Zbierka je určená pre každého, kto sa zamýšľa nad svojím životom, ale zaujímajú ho aj otázky, čo bude „potom“? Kniha je teda o ľudskej (ne)konečnosti, ale aj o zmene a o večnosti.

Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe?

Odmalička som básnila, kade som chodila. Asi od pätnástich som navštevovala miestny literárny klub v Nových Zámkoch a ešte ako študentke mi vyšla útla prvotina s názvom Bariéra. Vyštudovala som Masmediálnu komunikáciu na UCM v Trnave a pracovala som vo viacerých redakciách, takže písanie sa stalo prácou i koníčkom. Po štátniciach som zatúžila spoznávať svet a 4 roky som prežila v Londýne. Pracovala som tam na rôznych pozíciách – od recepčnej v hoteli, v posilňovni, až po nanny – starala som sa o dvoch malých Turkov. Popri práci som absolvovala dva žurnalistické kurzy - Introduction to journalism a English through journalism, aby som nestratila kontakt so svojim odborom. Pred tridsiatkou som pocítila túžbu usadiť sa a založiť si rodinu. Vrátila som sa teda na Slovensko, kde sa mi čoskoro táto túžba naplnila.

Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? (výhra v súťaži, významný zákazník, výrobok, na ktorý ste hrdá?)

Nikdy mi nenapadlo zapojiť sa do literárnych súťaží, a preto tento druh úspechu nepoznám. Z obrovského zdieľania básne MUSELO TO PRISŤ mám naozaj radosť. Teším sa, že žáner ako báseň dokázal vyvolať také vášne a práve verše zarezonovali medzi ľuďmi. Verím, že poézia opäť ožije. To by bol naozajstný úspech, keby sa toto podarilo. Vážim si každého, kto prejaví záujem o moju tvorbu a cítim sa poctená, keď ju kupujú ako dar hodný pre najlepšieho priateľa či najbližšiu rodinu k Vianociam. Je to krásny pocit, keď mi neznámy čitateľ napíše, čo ho v nej oslovilo, čo sa ho bytostne dotklo a vyvolalo slzy alebo smiech. To je sladké zadosťučinenie za množstvo energie, ktorá je vložená do zbierky. Verím, že to čitateľ z nej cíti. Inak úspech ako taký je veľmi vratký a netreba si na ňom zakladať.

Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Aký by to bol spisovateľ, ktorý by nechcel napísať bestseller? (smiech) V hlave, aj na papieri mám viacero projektov. Okrem rozpísaného románu a básní pre deti, by som rada dokončila knihu pre dospelých písanú „ľahkou rukou“ – teda humornú, no zároveň nie plytkú. Mám v sebe toho toľko nazhromaždeného, že idem vybuchnúť. (smiech) Už len si sadnúť a všetko to spísať! Najväčším snom však zatiaľ ostáva to, aby sa vďaka poézii, ktorá je napohľad niečo nepotrebné, niečo navyše – pomáhalo. Lebo nestačí sedieť na obláčiku a rýmovať si. Verím, že sa dá pomôcť cez poéziu aj reálne, materiálne, osobne – či už starým ľuďom, na ktorých sa málo myslí a ktorými sa staneme (pri dávke šťastia) raz my všetci, ale aj deťom, ktoré prišli o svojich rodičov, alebo sú v detských domovoch. Toto je môj najväčší sen! Byť užitočnou.

Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť?

Naše deti sú už pomerne samostatné jednotky, no aj tak im venujeme veľa pozornosti, pretože si uvedomujeme, ako rýchlo rastú. Starých rodičov a celú rodinu máme vzdialenú vyše sto kilometrov, a preto takmer všetok čas mimo školy trávime ako rodina spolu vo štvorici. Nebudem asi najlepší príklad pre iné maminy, ako si zadeliť čas, keďže všetky moje diela vznikali v nočných hodinách, a teda často ponocujem. Múza ma chytá väčšinou, keď dom stíchne. Vtedy sa vyplavujú emócie, ktoré zhmotňujem do slov. Ráno vezmem deti na pol ôsmu do školy, potom sa snažím využiť čas pred počítačom, vybavujem objednávky a mám dosť času aj na domácnosť a svoju tvorbu. Zhruba o pol druhej idem po staršiu dcéru dvakrát do týždňa, kedy ju vozím na husle. Mladšia má zasa jazdu na koni a trochu netradične na dievča – futbal. A tak som šoférka, no počas koronového obdobia hlavne kuchárka, pekárka a učiteľka – asi ako každá mama. A popri tom píšem. Som vďačná, že môžem robiť v živote to, čo ma napĺňa. Je to veľký dar!

Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Dávnejšie som si citáty vypisovala, no myslím, že dnes nemám také jedno životné heslo. Páčia sa mi výroky niektorých spisovateľov, múdrych osobností, či state z biblie. Moje motto musí byť vidieť v praxi.

Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama?

Aby popri detičkách nezabúdali na seba a našli si každý deň čas na to, čo im robí radosť a v čom sa chcú zlepšovať. Aby si šli za svojím snom, nech by bol akýkoľvek bláznivý. Aby nehľadeli na to, čo si o nich pomyslia iní, ale riadili sa svojou intuíciou. Aby sa ich deti veľa smiali a boli šťastné – lebo deti sú naše zrkadlá – odrážajú to, čo vidia na nás, mamách.

Ďakujem za rozhovor.