Bibiána Krpelanová

Predstavíte sa nám?

Volám sa Bibiána Krpelanová, rod. Šimová, bývam pri Prievidzi a mám dve deti Marínu a Lukáška (4; 1,5).

Zdroj foto: Slovenské národné múzeum v Martine

Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk. Čo vo svojom obchodíku ponúkate? 

Rozmarína. Ponúkam vyšívané dekorácie a úžitkové predmety, svadobné pierka a doplnky (vankúšiky pod obrúčky, vence a čepce na objednávku). Zároveň ponúkam kraslice mojej mamky. No do zdobenia kraslíc zabŕdam už aj ja.

Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe?

Tvorenie máme v rodine a dá sa povedať, že ho dedíme. Babky aj mamka vždy niečo robili, takže so štrikovaním, vyšívaním, háčkovaním, či maľovaním kraslíc som v styku od úplného detstva. Je prirodzené, že to akosi prešlo aj na mňa.

Konkrétne k svadobným doplnkom už ani neviem čo ma priviedlo. Robila som rôzne brošne, no nebol o ne veľký záujem, tak som hľadala iné zameranie.

Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? (výhra v súťaži, významný zákazník, výrobok, na ktorý ste hrdá)

Zákazníkov za tie roky bolo veľa. Niektorí sa ku mne aj vrátili, čo ma veľmi teší. Výrobky mám „rozlezené“ po viacerých kontinentoch – sú v Nemecku, Rakúsku, USA či dokonca v Austrálii. Cez bežné veci ako svadobné pierka, či vankúšiky pod obrúčky, som robila už aj viacero zaujímavých vecí – vyšívala a šila obal na židovský modlitebný plášť, robila som grafický podklad na vyšívanie rodokmeňa, vyšívala obliečky na vankúše podľa starých výšiviek.

Zaujímavým projektom je pre mňa aj spolupráca s MMosaics, ktorým robím grafické podklady na ich ručne robené keramické kachličky. K tejto spolupráci som sa dostala náhodou, keď som hľadala kachličky do našej kuchyne. Nenašla som to „pravé orechové“, čo by ma oslovilo. Až som našla na nete ponuku ručne robených kachličiek. Slovo dalo slovo, spravila som si vlastný návrh kachličiek so vzorom výšiviek z Nitrianskeho Pravna a okolia. A tak sa postupne rozbehla naša spolupráca.

Za môj „najväčší výrobok“ pokladám knihu Vtedy to tak bývalo – O živote v obciach Brezany a Nedožery. Je venovaná mojej rodnej dedine. Živote v nej od prvej svetovej vojny do roku 1958, kedy nastalo celoobecné združstevnenie. Venujem sa v nej výročnému aj rodinnému zvykosloviu, remeslám, spolkom. Nájdete v nej aj rôzne povery, porekadlá, piesne, humorné aj strašidelné príbehy či detské riekanky. Je písaná formou rozprávania spomienok občanov, ktorí si túto dobu ešte pamätajú, no aj zápismi v obecných kronikách, či pamätných knihách. Okrem tohto sú v nej zachytené spomienky občanov, ktorí už nie sú medzi nami. Opustili nás, kým som knihu vydala. Preto som veľmi rada, že sa mi ešte podarilo sa s nimi stretnúť a nahrať ich spomienky, a tak ostatnú navždy s nami.

Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Také niečo nemám. Beriem život s tým, čo prinesie :).

Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť? 

Tvorím, keď je staršia v škôlke a mladší spí. Snažím sa do tvorenia zapojiť aj deti. Lebo ak niečo potrebujem spraviť, tak to inak nejde. Ale našťastie sú už vo veku, kedy sa už spolu zahrajú (aj povadia J), takže si dokážem ukrojiť viac času na tvorbu. Keď bol synček menší, tak mi veľmi pomáhalo ho nosiť v šatke, či nosiči. Takto som vyšívala aj so staršou dcérou. Keď mala zlý deň, tak šup do nosiča na spánok, a kým som chodila počas jej spania, tak som vyšívala.

Zdroj foto: Slovenské národné múzeum v Martine

Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Nemám životné motto, ktorým sa riadim. Aspoň si to myslím. Proste, snažím sa žiť život s úctou a rešpektovaním druhých.

Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama? 

Aby si navzájom priali, žičili, neboli negatívne, a pomáhali si, a nesúťažili medzi sebou. Lebo v dnešnej dobe je (nielen) medzi mamami akýsi fenomén predbiehania – ktorá má „lepšie deti“, upratanejšiu domácnosť, ktorá viac chodí von či do fitka, ktorej deti majú viac krúžkov a sú šikovnejšie. Predsa, každý sme originál, máme iné životné príbehy a zázemie, preto sa navzájom skôr inšpirujme ako porovnávajme.