Boľte, keď potrebujete bolieť

“Ty si tu bol!” - vydralo sa zo mňa šeptom a vzlykajúc som klesla do perín. Nezastaviteľne som plakala a dookoola som tú vetu opakovala…”bol si tu, naozaj si tu bol…” 

Bol vtedy jarný deň, česala som sa a pri tom počúvala audioknihu od Paliho Baričáka. Nepamätám si presne, o čom tá kapitola z jeho Šlabikára šťastia bola, no utkvel mi odtiaľ kratučký príbeh. Príbeh jednej mladej ženy, ktorá prišla o svoje nenarodené dieťa. Plakala a autor ju povzbudil, aby sa so svojím nenarodeným dieťatkom rozlúčila. 

V tom momente sa mi ako lusknutím prsta z očí začali liať slzy. Ťažké, výdatné, plné. Z môjho vnútra vyšiel bolestivý ston. Zbadala som svoj odraz v zrkadle, ten boľavý výraz tváre, schovala hlavu do dlaní a utekala do spálne. 

“Ty si tu bol! Bol si tu, naozaj si tu bol…” 

Mala som vtedy 20 rokov, keď som zistila, že som tehotná. O dieťa som však v 11. týždni prišla. Hoci som plakala a vnímala to ako stratu, akosi to bolo celé prekryté všelijakými racionálnymi radami, faktami, útechami - ešte si mladá, všetko máš pred sebou, rodinu budete mať, keď doštuduješ… Ja som na to celé kývla a ako čas plynul, stále viac som sa utvrdzovala v tom, že sa to vlastne “dobre” skončilo. Že vďaka tomu som mohla žiť život bez záväzkov. Slobodný. Že vlastne niet čo ľutovať. 

Lenže, poznáte to. Čo si neodžijete vtedy a tam, sa nemôže zahojiť. Ranu síce prekryjete, utešíte sa, necháte sa utešiť, poradíte si ako viete. Nebolí. Nájdete v tom iný rozmer, iný zmysel. A tak som chodila s ranou netušiac, že ranou naozaj je. Necítila som sa zranená. 

Tú ranu som objavila až v ten jarný deň. Nedokážem opísať ten pocit. Bolo to, akoby ste na srdci mali chrastu prekrytú zaschnutým krvavým obväzom, ktorý vám naraz niekto strhne. Len tak, bez varovania.  

Neviem, ako dlho som vtedy plakala. No oplakala som ho. Viem, že to bol chlapček, dušička nežná. Rozlúčila som sa s ním. A ešte niekoľko dlhých dní cítila silné napojenie na niečo, niekoho tam… Počkalo si to na mňa 15 rokov. Presne na deň, dlhých 15 rokov odvtedy, ako som zistila, že som tehotná… Pekné, však! Ľúbim tento život, tie jeho cesty, ktoré sa vždy ukážu ako zmysluplné. 

A tak vám chcem povedať… Cíťte, keď potrebujete cítiť. Boľte, keď potrebujete bolieť. Smúťte, keď potrebujete smútiť. Napojte sa na vlastné srdce a nechajte bolesť plynúť. Buďte tak, ako potrebujete byť. Sami či s niekým. V posteli či v prírode. A pamätajte, že akokoľvek a čokoľvek cítite, je to tak úplne v poriadku. Pretože cítiť je v poriadku. Aj akási citová plochosť je v poriadku. Aj necítiť je v poriadku. Aj veľké emócie sú v poriadku. Dôležité je byť v nich. Počúvať ich a precítiť. Byť. Žiť. A ešte si odpustiť.