Čítate alebo rozprávate deťom rozprávky? Možno ani netušíte, koľko veľa a čo všetko tým pre ne robíte…

Čítate alebo rozprávate deťom rozprávky? Možno ani netušíte, koľko veľa a čo všetko tým pre ne robíte…

Nás doma sprevádzajú rozprávky denne. Čítame si na dobrú noc a cez víkendy alebo voľné dni mávame takzvaný “čítací olovrant” – nachystáme si dobroty a pri nich si čítame, čo si kto želá. Deti sú už školáci, takže už čítajú aj ony. Aj najmladšia, Johanka, ešte len prváčka, statočne lúska písmenká. 
A keďže vedia, že im rozprávky nielen čítam, ale aj píšem, a tak si tiež tvoria svoje knihy, komiksy, ilustrácie, príbehy…

Keďže som študovala psychológiu, poznám význam rozprávok pre harmonický vývin detí. Poprosila som preto svoju spolužiačku Katku Knížovú, psychoterapeutku, aby pre vás spísala tie najdôležitejšie posolstvá, ktoré rozprávky pre deti majú.
Katka vníma rozprávky ako dôležitú silu v zrení a liečení zranení a sú pre ňu srdcovou záležitosťou. Jej myšlienky dopĺňam úryvkami z rozprávky o lukostrelkyni Mone z mojej rozprávkovej knihy Tajomstvo ríše draka.

KK: Rozprávanie rozprávok a príbehov je ľudstvu blízke odjakživa. Nečudo, veď okrem zábavy prinášajú po storočia nazbierajú múdrosť zhustenú do symbolickej podoby.

Tri dni pred splnom, keď Mona opäť trénovala streľbu na lúke, ju znovu navštívila líška Lina. A nebola sama. Priviedla aj vlka Roka a srnku Leju.
Mona už nemala len tri šípy, urobila si ich veľa – rôznej hrúbky a dĺžky a z rôzneho dreva. Na strome bol bielou farbou namaľovaný kruh a v ňom viacero ďalších, všetky boli na mnohých miestach poznačené hrotmi štítov, len ten úplne v strede ostával nedotknutý. Tam Mona ešte ani raz netrafila.
„O pár dní sa vyberieš na cestu,“ obrátil sa na ňu Rok. „Prišli sme sa s tebou podeliť o niekoľko múdrostí nášho druhu. Veríme, že ti pomôžu.“
Na chvíľu stíchol, pozrel na Linu a Leju a vážne pokračoval:
„Aj keď sa ti zdá, ze pri streľbe z luku potrebuješ mocné ruky a presné oko, nezabúdaj na svoje nohy. Nohy sú tvojím spojením so zemou a zem ti dáva silu. Maj pevné nohy, stoj tak, aby ti boli dobrou oporou.“
Priateľsky šťuchol Monu ňufákom. Mona sa zasmiala a poškrabkala ho za ušami.
Po Rokovi podišla k Mone srnka Leja. Pozrela na ňu svojimi nádhernými, nežnými očami a jemným hlasom prehovorila: „Sila vždy musí byť vyvážená ľahkosťou, mäkkosťou a citlivosťou. Aby sa protiklady stretli v strede. Otvor svoje srdce a dobre dýchaj. Tvoja myšlienka, tvoj pohľad a tvoj šíp majú rovnaký smer. Vzdaj sa prílišnej snahy, ktorá tvorí napätie. A nezabúdaj mať radosť z toho, čo robíš.“
Mona objala srnku okolo krku. „Ďakujem,“ zašepkala.

KK: Sú univerzálnymi príbehmi rozprávajúcimi o životných výzvach, ale aj o vývinových úlohách, v ktorých zreje a rastie ľudská psychika.

„Tvoja myseľ, milá priateľka, je teraz ako rozvírená hladina tohto napájadla,“ obrátila sa k Mone vážne líška. „Ak chceš zasiahnuť cieľ, musíš ju utíšiť. A nejde ani tak o šíp a terč. Ak sa dokážeš plne sústrediť, zacieliť svoju myseľ, vždy nájdeš, čo hľadáš.“
Mona zavrela oči. Linine slová vôbec neboli príjemné. Videla pred sebou obraz zamútenej, kalnej vody a všetko v nej sa búrilo proti myšlienke, že v jej mysli by to malo vyzerať rovnako. Keď oči otvorila, Lina tam už nebola.

KK: Prenášajú nás do sveta fantázie, kde je hrdina vrhnutý do neľahkej životnej situácie, ktorá je výzvou a nevyhnutnosťou.

Jesenná noc bola jasná a chladná…
A bola by taká krásna, keby som nemusela byť teraz tu…, hovorila si v duchu Mona, keď kráčala tmou. Prečo vlastne Adam vybral na strieľanie noc? Náhle zastala, akoby sa zasekla a v tvári mala vydesený výraz. Vybral na strieľanie noc! Prečo si to doteraz neuvedomila? Vždy trénovala len vo dne!
Srdce jej búšilo, krv sa jej nahrnula do tváre, svaly sa jej bolestivo napli od vnútorného napätia. Nechcela prehrať. Tak veľmi nechcela prehrať! Byť znovu horšia než niekto druhý bolo pre ňu priveľmi zraňujúce.
No cesty späť pre ňu nebolo. Nedokázala sa vzdať bez toho, aby to aspoň skúsila. Mona vykročila ďalej.
 

KK: U poslucháča (alebo diváka) automaticky dochádza k plnej alebo čiastočnej identifikácii s hrdinom, prežíva s ním jeho príbeh: boje, premenu, víťazstvo a s ním a želanú zmenu životnej situácie.

Nechcela prehrať! Veď – čo bude potom? Ako sa pozrie na Adama? Opäť sa ukryje do svojej chalúpky s pocitom, že sa nedokáže vyrovnať iným… Bude musieť priznať Rokovi, Leji a Line, že ich rady jej nepomohli. A Lina si aj naďalej bude myslieť, že Monina myseľ je mútna a rozbúrená.
A nie je? ozval sa tichý hlások v jej hlave. Veď ty nechceš len vyhrať – ty chceš hlavne poraziť Adama! Chceš mu vrátiť to, ako sa k tebe voľakedy ľudia správali. A to všetko preto, že sa bojíš ukázať, kto si, aká si…
Na chvíľu sa v Mone všetko vzbúrilo. Cítila sa ako sopka, ktorá už už vybuchne.
Ty protivný hlas!
Čarovné spojenie medzi Zemou a Nebom v nej sa prerušilo, cez napätie energia nemohla prúdiť. A potom sa jej pred očami opäť objavil obraz Liny, ako vytiahla chvost z vody a otriasla sa. Bez toho, aby nad tým Mona premýšľala, položila luk a šípy a začala poskakovať a vytriasať celé telo.
Mone bolo jedno, čo si bude Adam myslieť, vlastne na neho v tej chvíli vôbec nemyslela. Teraz bola len ona a tento moment. Nechala zo seba odísť všetko napätie, strach, neistotu, zvyšky hnevu, očakávania, predstavy, obavy… Cítila, ako miesto nich prichádza pokoj, teplo, dôvera, ako sa hladina jej mysle utišuje a zalieva svetlom.
Zdvihla luk a zamierila. Cítila silu aj ľahkosť, jej srdce bolo otvorené a myseľ čistá.
Vystrelila.
 

KK: Rozprávky nesú v sebe tiež aj morálny aspekt tým, že jednoznačne vymedzujú dobro a zlo a jasne zobrazujú, ako je potrebné nakladať so zlom. Učia nás, že sa oplatí zvládať frustráciu a zrieť k samostatnosti.

Monine oči boli ako zrkadlá, v ktorých sa každý videl taký, aký skutočne bol. No málokto mal tú možnosť vidieť sa v nich – Mona totiž bývala celkom sama a s ľuďmi sa nerada stretávala. Vyhýbala sa im.
Kým bola menšia, žila so svojimi rodičmi pri Hučiacich vodopádoch. No ako rástla, stále viac si uvedomovala, ako zvláštne na ňu iní ľudia reagujú. Ako podozrievavo sa dívajú na jej vlasy, akí sú zarazení, niekedy až nahnevaní, keď sa jej pozrú do očí.
Najprv im chcela dokázať, že je rovnaká ako oni. Potom sa snažila byť vo všetkom, čoho sa chytila, čo najlepšia, aby ju mali radi.
Nič neprinieslo zmenu a Mona sa stále viac uzatvárala do seba. Jej rodičia sa pre to veľmi trápili, a tak hneď, ako sa Mona dokázala o seba postarať, našla si svoj vlastný domov ďaleko od všetkých.
Bolo jej dobre medzi kvetmi, stromami a zvieratami. Rozumela im a ony rozumeli jej, vedeli sa na seba naladiť aj na diaľku. Veľa sa od nich učila, boli jej sprievodcami, učiteľmi, kamarátmi.
Ľudia boli pre ňu... no, ako to najlepšie povedať... komplikovaní.. Inak hovorili, inak sa správali, inak mysleli. Aspoň tak sa jej to zdalo.

KK: Učia nás, že život prináša výzvy a aj keď je situácia zraňujúca a neľahká, existujú v nás sily, ktoré keď spoznáme a naučíme sa s nimi narábať, sú zdrojmi a nástrojmi v našich životných bitkách.

Keď sa Mona vrátila domov, Lina ju čakala pri dverách jej domčeka. „Viem, že si unavená, ale poď ešte so mnou,“ povedala jej. Opäť ju zaviedla k napájadlu.
„Už to nepotrebujem, naučila som sa to! Už dokážem upokojiť svoju myseľ,“ obrátila sa na líšku Mona, keď videla, kam prišli.
„Ja viem,“ prikývla Lina. „A preto sa už teraz môžeš sama sebe pozrieť do očí.“
Mona sa zadívala na svoj obraz na nehybnej hladine a vo svojich očiach sa videla krásna, žiariaca spokojnosťou a akýmsi silným vnútorným svetlom.
Prekvapene zdvihla hlavu.
„Vždy si bola takáto,“ usmiala sa na ňu líška. „Len si to nedovolila iným ľuďom vidieť. Niekedy ani sama sebe. Otvoriť svoje srdce a vyčistiť všetko, čo je v nás zakalené, chce veľkú odvahu. Ty si to dokázala. Našla si svoj poklad“, dokončila Lina.
 

KK: Čaro rozprávok a príbehov je aj v tom, že spoluprežívanim príbehu s človekom, ktorý rozprávku rozpráva, vzniká moment emočnej a ľudskej blízkosti, vyživujúcej celú bytosť.

Možno to zažívate aj vy. Že sa pri rozprávkach akoby zastaví čas a je len prítomná chvíľa. Pocit, že s deťmi plyniete v rovnakom rytme…
Rozprávky dávajú veľa aj nám, dospelým. Dokážu vyliečiť dávne zranenia, uvoľniť nespracované emócie, precítiť, na čo predtým nebol priestor. Niekedy o tom ani nevieme, niekedy cítime pri čítaní dojatie či pochopenie a vidíme v príbehu seba…

Keď budete najbližšie deťom kupovať knihu rozprávok, možno sa už na ňu pozriete novými očami. Už pre vás viac nebude len príjemnou spoločnou chvíľou, ktorá deťom rozvíja fantáziu a slovnú zásobu, ale aj mocným nástrojom pomáhajúcim deťom rásť a napĺňať svoj potenciál.

A túto moju, tajomnú dračiu :), si môžete teraz v máji kúpiť v rámci predpredaja jej druhého vydania tu: https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/tajomstvo-rise-draka-rastuca-interaktivna-rozpravkova-kniha. A spolu s ňou aj krásne doplnky - darčeky. Ďakujem vopred za vašu podporu.

(Tento článok vyšiel v časopise Balans: www.balans.sk)