Daniela Vidová

O Vás.

Volám sa Daniela Vidová, narodila som sa v malej obci Hostie v zlatomoraveckom okrese. Tvorím najmä vo voľnom čase, pracovnou náplňou mojich bežných dní je práca šéfredaktorky v jednom handmade magazíne, a popri tom stíham ešte prispievať do jedného týždenníka rozhovormi s rôznymi osobnosťami kultúrno-spoločenského života. Štúdium vysokej školy ma „vyhnalo“ do sveta a natrvalo sme, už ako rodina, zakotvili v bratislavskom Ružinove. Nuž, rodina, nie klasická, ale o to súdržnejšia a veselšia. Asi by som začala tým, že nie som klasická mamička, ktorá si dieťa vynosila v brušku a vypiplala od narodenia. Som „macocha“, a to už viac ako osem rokov. Spolu s partnerom mi do života vstúpilo (vtedy malé) šesťročné, okaté dievčatko, ktorému biologickú mamičku vzalo onkologické ochorenie. Dá sa povedať, že od úplného začiatku sme randili traja a ja som sa učila za pochodu byť čo možno najlepšou nevlastnou a aj jedinou mamou nádhernej, čistej a šikovnej bytosti s menom Máša. Dnes viem, že nič lepšie sa mi nemohlo stať, lepšieho učiteľa a parťáčku v jednom, som si ani nemohla priať. Cesty osudu nás vedú presne tadiaľ, kadiaľ kráčať máme. Dnes má štrnásť aj pol roka, je citlivá na svoje súkromie, ktoré rešpektujem, preto informácie o nej prezrádzam len v malých dávkach.

Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk. Čo vo svojom obchodíku ponúkate?

Môj obchod Kufríky Ňuňu je priestorom zhmotnenej fantázie, kreativity a chuti dať nepotrebným veciam nový zmysel. Už niekoľko rokov sa venujem ručnej výrobe obytných kufríkov pre bábiky, s miniatúrnym nábytkom. Zariadenie i samotný korpus kufríka je vyrobený z recyklovaného materiálu. Na výrobu zariadenia používam veci, ktoré by za iných okolností skončili v smetnom koši alebo v spaľovni.

Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe?

Svojho partnera a dcérku som spoznala v Prahe, počas pracovnej cesty. Svoje zázemie mali tam, ja som žila a pracovala prevažne v Bratislave. Vzťah sme teda budovali na dvoch rôznych adresách a často sme cestovali hore-dole. Keď sa k tomu pridružili aj cesty k babičkám roztrúsených po Slovensku, vznikol jeden chaos na kolesách. Večne sme nevedeli kde sme čo zabudli, stratili, a cesty autom lemovali náreky za zabudnutými hračkami alebo ich časťami. A tak, krok za krokom, vznikol cestovný kufrík, ktorý sa hodil na cestu, ukrýval v sebe všetko potrebné na obľúbenú hru, ľahko sa zbalil a šiel s nami kamkoľvek. A bol vyrobený a vyvinutý hrou, za pomoci fantázie, z jednoduchých a nepotrebných vecí.

Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? (výhra v súťaži, významný zákazník, výrobok, na ktorý ste hrdá)

Je krásny pocit, keď mi príde od mojich malých zákazníkov pozitívna recenzia, poďakovanie a fotografia, ktorá zachytáva spokojný a šťastný moment hry dieťaťa. Niet náročnejších klientov a zákazníkov, než sú deti. Cítim satisfakciu a dobrý pocit vždy keď viem, že som svojou tvorbou urobila radosť, keď deti samé začínajú uvažovať nad tým, že veci smerujúce do koša sa ešte dajú pretvoriť a využiť, keď si zariadenie kufríka sami dopĺňajú a vyrábajú ho vo voľnom čase. A významný zákazník? Bolo to obdobie pred Vianocami, kedy som jeden deň strávila v štúdiu pri rozhovore s Luckou Bílou. Je neochvejnou obdivovateľkou ručných prác a rada sa obklopuje ľuďmi, od ktorých sa nejakej novej zručnosti môže naučiť. Keď už sme si vymenili všetky poznatky o háčkovaní a pletení a obdarovala ma ručne vyrobenými anjelmi z jej dielne, na oplátku som jej povedala, že jej rada vyrobím kufrík, pre koho len bude chcieť. Mám pocit, že v tej chvíli sa vrátila znova do detstva. Jeden kufrík si vybrala pre svoju neter a o jeden požiadala pre seba. A ja som videla, že jej urobil naozajstnú a úprimnú radosť.

Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Snívam o iných veciach, daroch a cnostiach ako o práci a tvorbu ako prácu nevnímam, hoci je s ňou do veľkej miery spätá. Je to radosť. Nikdy som nesnívala ani o tom, že raz budem vyrábať detské hračky a robiť nimi radosť. Stalo sa to a ja som za to rada. Tvorba dekorácii, sezónnych aranžmánov i hračiek je moja psychohygiena a moja neoddeliteľná súčasť. Ak snívam, tak len o tom, aby mojej rodine slúžilo zdravie. Pretože ak sme zdraví, máme čas a zdravé ruky na tvorbu a vtedy je všetko v najlepšom poriadku.

Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť?

Tvorím keď mám urobené všetko ostatné potrebné, a keď ma už veeeľmi tlačí množstvo objednávok (najmä pred Vianocami). Tým, že už mám väčšie dieťa, hoci stále je prioritou ona, je to všetko oveľa jednoduchšie. Tínedžer je rád, keď má od vás pokoj a oceňuje, ak mu necháte svoj priestor, a za každú cenu ho nevmiešavate do svojich aktivít a práce. O to viac má potom sám chuť s vami dobrovoľnej kooperovať a pomáhať vám. Sú dni, kedy príde s tým, že chce tvoriť so mnou, pustíme si k tomu seriál a už sa kreuje. Rokmi som zistila, že sa neoplatí tvoriť za každú cenu, na úkor vzťahu, stretnutia s priateľmi, na úkor práce či na úkor spánku. Vtedy je to povinnosť, nie radosť, a tak to ja nechcem. Rada mám svoj život i čas pod kontrolou. Som z tých, ktorí nevedia len tak sedieť so založenými rukami, nič nerobiť, a teda aj keď si chcem niečo „pozrieť“ v televízii, väčšinou pozerám len ušami, pretože oči mám zabodnuté na rukách, ktoré niečo majstrujú. A v dielni pri stole mi ide audiokurz cudzieho jazyka, nech sa na mňa aspoň niečo nalepí, alebo dobrá audiokniha, na ktorú mám vtedy čas.

Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Tých je niekoľko, v rámci tvorby je pre mňa základné heslo, že to najkrajšie pre dekoratívne využitie nám ponúka sama príroda a často zadarmo, stačí sa v nej prejsť s otvorenými očami. Na workshopoch, ktoré ako lektorka tvorby vediem, často opakujem, že nič, čo vytvoríte vlastnými rukami nie je škaredé. Ani nemôže byť, veď vytvorený výrobok je odraz vašej energie, času, nálady, je to kus z vás. Verím, že pri dostatku fantázie by sme dokázali ako spoločnosť, aj ako jednotlivci, produkovať menej odpadu a nepotrebným veciam by sme dokázali dať nové využitie. Verím, že je lepšie veci opravovať ako vyhodiť a kúpiť nové, verím, že by sme dokázali menej plytvať. A ctím, rešpektujem a ochraňujem všetko živé. Životným krédom je: „Ži a nechaj žiť“.

Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama?

Tvoriť sa nedá pre peniaze, tvorba prináša oveľa viac – pestrú škálu pocitov, ktoré by ste si aj tak nekúpili, za žiadne peniaze sveta. Tvorte pre tento pocit a pre samú seba, a keď niekomu urobíte radosť, šírte ju ďalej. Radosť je sama o sebe nákazlivá a v dnešnej zvláštnej ustráchanej dobe je jej málo. Tvorte s deťmi, pretože je naším materinským poslaním rozpohybovať ich drobné nemotorné prsty. Oni sú nádejou, že raz vytvoria veci, ktoré zmenia náš svet k lepšiemu. Učte ich trpezlivosti, ktorou je tvorba podmienená, vytrvalosti, jemnosti a detailnosti. Čas, ktorý s nimi strávite pri tvorení, sa do ich veľkých duší zapíše ešte väčšími písmenami.