Predstavte si, ako takáto situácia pôsobí na dieťa. Nejde iba o to, čo vidíme ale predovšetkým o to, čo nevidíme. Dieťa nezažíva iba hnev otca, ale vo svojom vnútri má aj zdedené dispozície k podobnému správaniu, ktoré však musí v sebe potláčať.
Deti so silne vyvinutým inštinktom boja sa dokážu brániť, môžu kričať, vzdorovať, odvrávať, v škole môžu byť agresívne. Ich telo je zaplavené negatívnymi emóciami spolu s ich chémiou.
Deti so silným inštinktom úteku a stiahnutia sa, všetku energiu zúrivosti v sebe potláčajú. A čo robí potláčaná zúrivosť s detským telíčkom? To je ako zúrivý pes zavretý v klietke, ktorú dotrhá.
Prejavované ale aj potláčané emócie rodičov, vedome alebo podvedome ohrozujú zdravie detí. Ide o poznatok, ktorý čoraz viac pomáha pri riešení detských ochorení a dostáva sa do povedomia rodičov.
Medzi psychológiou a medicínou sa intenzívne rozvíja odbor psychosomatika, ktorý rešpektuje celostný pohľad na ochorenia – okrem liečby pracuje s emočnými traumami, ktoré sprevádzajú každého z nás. Rešpektuje vplyv psychiky na telesné funkcie ale aj vplyv somatického ochorenia na psychiku.
Každé fyzické ochorenie má svoje psychické korene a psychické problémy sa skôr či neskôr objavia aj na ľudskom organizme. Výraznejšie sa táto téma prejavuje v detskej populácii. Deti reagujú na záťaž a stresy viac psychosomaticky.
Somatické ochorenie má aj u detí psychické resp. emočné korene. Problémom je zistenie, akých emócií. Ako môžu zdravotným problémom bábätka predchádzať psychické problémy. Mnohé deti nezažívali, také emočné a stresujúce situácie aby mali rôzne zdravotné ochorenia. A majú ich. Okrem toho nefajčili, nestresovali sa, nedýchali ešte toľko znečistený vzduch, nejedli nezdravé jedlá, možno ani v rodine nebolo podobné ochorenie. To bola aj moja vnútorná otázka po mojom ochorení. Ak mám onkologické ochorenie v päťdesiatke – dobre, ale prečo majú onkologické ochorenia malé deti, prečo majú deti cukrovku, alergie a množstvo iných ochorení. Cítila som, že za tým je niečo iné.
Každej chorobe, ktorá sa prejavuje na fyzickej úrovni predchádza emočný stres, je to ale stres zažívaný najmenej tri generácia dozadu. Nejde iba o naše stresy, možno až také stresy ani neprežívame a predsa ochorieme.
Dlhodobé neriešenie psychických problémov v rode, spôsobuje nárast telesných ochorení, predovšetkým v generácii detí. Ide o rôzne alergie, astmu, obezitu, onkologické ochorenia, detský diabetes, oslabenie imunitného systému, evidentný je nárast detských neuróz a depresií, porúch učenia a správania. Mnohé z týchto ochorení neboli v čase môjho detstva známe.
Nežijeme izolovaný život, žijeme v reťazci príbehov, zážitkov, osudov s množstvom nespracovaných emócií svojich rodičov, starých rodičov a prarodičov…
Ak vidím zlostných, agresívnych, vzdorovitých a kričiacich ľudí – ja hneď vidím ich deti, ktoré budú musieť vo svojom živote zápasiť, s tým čo dostali od svojich rodičov…
Pri mnohých ochoreniach sa vždy odborníci pýtajú: „Mal niekto v rodine, takéto ochorenie?“. Je ale dôležité zisťovať aké emócií zažívali rodičia, starí rodičia …
Môj pohľad na zdravotné problémy detí sa zmenil vďaka môjmu onkologickému ochoreniu, v pozadí ktorého som musela riešiť množstvo mne neznámych emócií. Bola som poslušné dieťa, ale potom som „videla“ množstvo potlačeného hnevu a mala som možnosť poznať jeho „prítoky“ stekajúce sa ku mne.
Každá emócia má svoje „úložisko“, kde sa postupne ukladá, kde sa zatláča a ono sa postupne plní… Je známe, že strachom bývajú zasiahnuté obličky a močové cesty, hnev má svoje sídlo v celom tráviacom trakte, a smútok si našiel svoje miesto v pľúcach v blízkosti srdca.
Možno si myslíte, že prežívaný hnevu vás neohrozuje, stráca sa vo vzduchu. Hnev nazbieraný za celý život vám znepríjemní starobu a odovzdávate ho deťom, vnukom a plynie ďalej.
Množstvo ale aj silu, takto navrstvených emócií detský mozog nie je schopný spracovať. A deti s týmito emóciami nevedia čo robiť, sú nervózne, neposlušné, agresívne, vzdorovité možno smutné až depresívne. Dôsledky sa môžu prejaviť ako neprimerané a ťažko zvládnuteľné správanie alebo ako ochorenia, úrazy a nehody.
Skúsme sa napríklad zamyslieť nad poruchami sústredenia a poruchami učenia a vzájomnom prepojením psychiky a somatiky. Deti s týmito ťažkosťami sú často obviňované z lenivosti. Leniví sme ak nemáme dostatok energie, ak sme unavení a preťažení..
Za sústredenie a učenie zodpovedá mozog a otázka je: Prečo je mozog unavený a nevýkonný? Čo je dôležité pre mozog? Predovšetkým je to KYSLÍK. Ako reaguje telo, ak nemá kyslík? Dusí sa a panikári. Čo robí topiaci sa človek? Podobne sa správajú aj deti s poruchou pozornosti, nesústredenosťou, hyperaktivitou ale aj agresivitou.
Ktorý orgán je zodpovedný za prísun kyslíka? Pľúca! Dýchanie mnohých detí je plytké a povrchné. Ktorá emócia zaťažuje pľúca? Smútok, ktorý môže prerásť do depresie! A to je smútok starý niekoľko generácií. Pracovať s poruchami pozornosti, sústredenosťou, netrpezlivosťou, nedostatkom vytrvalosti u dieťaťa znamená pracovať s jeho dýchaním, starým smútkom, ktorý tam sedí ako „žaba na prameni“. Je načase čistiť „úložiská“, a to môžu predovšetkým rodičia.
Telo a duša sú spojené nádoby, podobne sú spojené aj ochorenia a malo by sa to rešpektovať aj pri ich liečbe.
Mgr. Adamcová Lýdia
Komentáre