Dieťa, ktoré nie je pre teba

„Mami, môže niekto nechcieť svoje dieťa?“ – spýtal sa ma náš prvák, najmenší z troch detí. Z jeho prekrásnych hnedých očí sa kotúľali slzy po opálenej tvári. Privinula som ho k sebe a vybavilo sa mi, ako som svoje deti chcela. Najstaršie, aj keď som bola slobodná matka, druhé, plánované, už v manželstve. Tretie, ktoré odišlo do neba pred narodením a to najmenšie, narodené do roka a do dňa po spontánnom potrate.

Tentokrát sa deti pýtali na dieťa v našom okolí, prenádherné dievčatko, milované, obklopené láskyplným prostredím. Poklad rodičov, koho zobrali domov priamo z pôrodnice. Aj keď ho nesplodili oni, no cestami osudu bolo určené práve do ich rodiny.

Je na nás, v akom svete žijeme, presne taký svojim deťom predstavujeme. Moje deti milujú príbehy, často nejaké spoločne vytvárame.. Takže, mohlo to byť aj takto...

Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré snívalo o veľkej rodine. Predstavovala si, ako bude svoje deti pestovať, variť im , naháňať sa s nimi i učiť ich milovať otca. Dievčatko vyrástlo, stala sa z nej krásna žena. Postretlo ju všeličo, rodičia jej zomreli, ťažko pracovala, aby prežila.

Na druhom konci krajiny, v malebnej dedinke žila iná krásna žena. Mala dobrého, pracovitého muža, spoločne snívali o tom, že raz budú aspoň traja. O tom, že ich dom naplní detský smiech, že tam bude bývať ozajstná, viacdetná rodina. Milovali sa navzájom, ale v ich pohľade bol smútok, keď počuli ticho v dome a cítili akoby prázdnotu v srdci. Po dlhých rokoch čakania sa rozhodli, že sa zapíšu na zoznam milujúcich rodičov, ktorým chýba jedno jediné – dieťa. Zoznam bol dlhý, ale nie dlhší, ako čas, ako po dieťa spoločne túžili, tak sa rozhodli, že si počkajú. A v jeden deň sa dočkali.

Tá prvá žena, od nich vzdialená, na druhom konci krajiny zistila, že pod srdcom nosí dieťa. Stáva sa to tetám, že deti si ich vyberú za mamu, lebo sú výnimočné, aj keď nemajú manžela. Aj keď vtedy tomu možno neveria. Táto teta sa najprv zľakla, čo si len počne, takto, sama, bez skutočného bývania, bez peňazí a bez manžela. Ani školu ešte úplne nedokončila a nemala okolo seba príbuzných, ktorí by jej pomohli. V jednu noc, keď bezsenne sa v posteli obracala, akoby započula tlkot srdiečka svojho dieťatka. Aj keď bolo maličké, ako fazuľa, no ona si bola istá, že ich srdcia hrajú v súlade, v rovnakom rytme. „Si moje dieťa, keď si si ma vybral, tak sa postarám o to, aby ti dobre bolo.“ – v duchu si povedala a tak aj spravila. „Mamy dokážu všetko a ja som dobrá mama. Aj keď ešte neprišiel čas, aby som svoje deti pestovala, varila im, naháňala sa s nimi a učila ich milovať otca, postarám sa, aby si to mohlo zažiť. Zaslúžiš si taký život a nie, nemýlil si sa. Dobre si si vybral. Som aj budem tá najlepšia mama.“ 

Foto: pixabay

A tak sa stalo, že na druhom konci krajiny v jedno ráno zazvonil telefón a v ňom akoby najkrajší hlas na svete oznámil radostnú správu z nemocnice: „Zoznam sa skrátil a vaše dieťa čaká, aby z páru sa stala rodina.“

Naše priania sa niekedy splnia inak, ako si predstavujeme, no zakaždým dostaneme to, čo slúži k dobru všetkých. Matka, ktorá mohla vyzerať ako chudobná, opustená, nešťastná žena, priniesla najväčší poklad do rodiny iných ľudí, dopriala ŽIVOT v milujúcej rodine svojmu dieťaťu a vyhnala smútok z pohľadu páru, ktorí sa vďaka nej stali rodičmi. A možno to bolo ťažké, veľmi ťažké rozhodnutie, nechať ísť svoje dieťa, no predsa – v hĺbke duše vedela, že jej srdce a srdce dieťaťa, ktoré porodila, navždy  budú hrať v spoločnom rytme, aj keď nebudú blízko seba.

„Takže tá žena svoje dieťa darovala?“ – pýtal sa náš malý, s hlbokým povzdychom.

„Darovala mu život, aký mu ona dať teraz ešte nemohla. A splnila tým svoje poslanie, priviesť na svet šťastie inej rodiny. Bola to statočná mama. A možno neskôr, keď si ju nájde muž, ktorý si ju bude vážiť, splní aj svoj sen. O svojej vlastnej rodine. Nejako svoju odmenu určite dostane. Za to, že povedala áno tvorbe lepšieho sveta, aj keď to bolo ťažké. Nemôžeme darovať viac, ako život. Je to vzácne. Preto by sme si mali vážiť možnosť, že môžeme sa stať kolegyňami Stvoriteľa.“

„Už to chápem. Nebola to zlá teta a to dievčatko je krásne, videla si, ako narástla a ako sa usmieva?“

„Áno, videla.“ – povedala som s hlbokým povzdychom a v duchu vďaky vzdala, že mi bolo dopriate byť dobrou mamou svojich detí, aj keď to nebolo a ani nie je vždy ľahké. No jednoznačne krásne. Byť kolegyňou Stvoriteľa.

 

Ak máte v okolí ženu, ktorá sa dostala do ťažkej situácie, odporučte jej služby Poradne Alexis www.alexisporadna.sk 

 

Katka Brňáková

Majiteľka vydavateľstva TOP1 knihy

Spoluautorka TOP knihy o úlohe rodiny

a okolia v úspechu dojčenia

 

Komentáre

TOP1 knihy - Tvoríme matky priateľské k sebe

Tvoríme matky priateľské k sebe. :-)

Všetky články (17)