Dláždiť či poorať?

Veru nie! Dnes už predsa každý vie, že trávu treba nechať rásť. Nielen preto, že zadržiava vlahu, osvieži a zvlhčí prostredie okolia, v neposlednom rade je nositeľom života - hmyzie spoločenstvá sa vysokému a hojnému porastu náramne potešia...

Späť však k meritu veci... Tento článok nie je o permakultúre či inom type ekologického poľnohospodárstva, ale o výchove.

Deti sa rodia ako čisté tabule. Každá nová skúsenosť smeruje nepopísaných k poznaniu. Potknutie ich učí v správny čas vystrčiť ruky pred seba. Pošmyknutie poskladať nohy pod zadok tak, aby ho chránili pred bolesťou. Keď už deti zvládnu základy, naše pedagogické poslanie nekončí. Dôvera napomáha, aby sa rozvíjali aj po emocionálnej stránke. Skúmanie susedstva, spoznávanie nových ľudských príbehov a charakterov ich posilní do ďalších rokov.

Náš syn od svojich dvoch rokov začal vykazovať prvky extrémnej hanblivosti. Tá mu bránila v naviazaní užšieho kontaktu s okolitým svetom. Výberu školy sme preto venovali zvýšenú pozornosť. Začal chodiť na malú obecnú školu s prívlastkom „rodinná“. V malom kolektíve, kde sa každý poznal s každým, sme boli spokojní, vyhýbajúc sa nástrahám veľkomesta. Vrásky na čele mi robili len nepríjemní vodiči školského autobusu. Vďaka nim môj plán o rýchlom nástupe samostatnosti stroskotal po pár dňoch. Posťažovala som sa sesternici, ktorá mi zakaždým ponúkla studnicu rodičovských skúseností. V jej hlase, ktorý sa ozýval z telefónu, som zachytila pobavenie, kým som jej farbisto opisovala synovu školu s celkovým počtom 50 detí. Len pre porovnanie sesternicin syn navštevuje školu s celkovým počtom takmer 1000.

„Neuchrániš ich, drahá. Musia sa predsa naučiť vychádzať s rôznymi ľuďmi. Aj s tými dobrými, aj s tými zlými. Ale hlavne musia sa to naučiť samé...“ vysvetľovala mi.

Zamyslela som sa.  

Za pár dní sme so synom začali chodiť na lyžiarsky kurz. Jeho vedúca bola milé dievča – milé mladé dievča, závodná lyžiarka, ale neskúsená pedagogička. Po jednom tréningu sa chlapec začal báť chodiť na večerné tréningy – počas jedného z nich sa stratil v tme na svahu. Zvažovala som, že požiadam o jeho presunutie do iného oddielu. Rozhovor so sesternicou, chvalabohu, prišiel vo vhodný čas. Chlapca som nechala pod patronátom milého dievčaťa, výbornej lyžiarky, neskúsenej učiteľky a kurz sme ukončili k plnej spokojnosti obidvoch strán.  Syn získal ďalšiu cennú skúsenosť. Určite sa mu raz zíde.

Súčasná doba je štedrá, mnohým rodinám umožňuje tráviť čas spoločnými zážitkami. Na jednej strane vedie všeobecné dianie ku komfortu, cenou za jeho prijatie je strach. A strach o deti vedie k opatrnosti.

Čím pohodlnejší život nám osud (cesta, Boh, energetický kompas...) hádže pod nohy, o to viac si predkladáme otázky plné neistoty.

Aby som však nebola opäť všeobecná, vrátim sa k našej rodine.

Aj ja som dláždila len taký šuchot. Výsledkom vlastnej opatrnosti bolo, že moje prvorodenô (som z Liptova, nedá mi inak) si chôdzu precvičovalo takmer rok. To mladšô, ktoré sa ohlásilo na svet po krátkej prestávke, už malo pod nohami predostretý iný chodníček. Niežeby ma osvietilo, jednoducho mi len pribudlo viac povinností. A teda, ak niekto z okolia prejaví záujem o jednu z mojich múdrostí (mám ich na rozdávanie :) a vďaka nim som neskutočne otravná), odporúčam:

Pristupujte ku výchove tak, akoby vám sudičky nadelili tri deti a viac.

Pri prvom dieťati som sa nechala viesť opatrnou láskou. Dcérka mala väčšie šťastie a môj prístup sa pretavil do intuitívnej výchovy. Neponúkam žiadnu poučku, netuším, či tento termínus-technikus je zaznamenaný v odbornej literatúre, alebo sa dá vygoogliť. Jednoducho som sa deťom venovala do tej miery, ako mi povinnosti dovoľovali. Venovala som sa im tak, ako mi svedomie diktovalo a povinnosti ma ohraničovali. To svedomie stálo a vždy bude stáť na prvom mieste.

Dcérka už teda vykročila po poli. A to nie po ledajakom. Po čerstvo pooranom, kde jej z pomedzi ozrutných hrúd zeminy trčala iba špička ružovej čapice...- len obrazne, samozrejme. Nakoniec..., po čase... predsa len obe naše deti dostali dar. Darovala som im slobodu - do tej miery, ako mi návaly hystérie dovoľujú :).

... len medzi nami, naši muži podobné praktiky používajú bežne – nie sú pod vplyvom komplikovanej hormonálnej sústavy. Škoda len, že majú tak málo času, hmm?

A tak, milé maminky, nedláždime, veďme deti k samostatnosti, to je tá najdôležitejšia vec, ktorú im môžeme odovzdať.

Milí ockovia, trávte so svojimi deťmi čo najviac času. Vy ste tí, čo ako prví pochopíte, že mokrá tráva osvieži - nevedie ku chorobe, kamene masírujú – nôžky neporežú, a hlina nám všetkým pripomenie miesto, odkiaľ pochádzame...


Svetlana Pahutka je autorka knihy Múdremu neraď, silnému nedvíhaj. Pozrite si jej obchodík

Komentáre

Čo dokáže mama

Celoslovenský projekt, ktorý združuje slovenské mamičky a podporuje ich v sebarealizácii. Veríme, že každá mama môže zarábať na tom, čo ju baví. Na stránke www.codokazemama.sk nájdete tisícky online obchodíkov tvorivých mamičiek, ktoré u nás predávajú svoju handmade tvorbu, kreatívne služby, knihy či materiál na tvorenie. Pridajte sa k nám!

Všetky články (326)