Karanténna krížová cesta, ktorá zmenila nielen môj život

Danielko je naše tretie dieťa, dojčený a nosený bol od narodenia. Pred 5 rokmi, týždeň pred Veľkou nocou, mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk.
Od pediatra sme putovali ku krčnej, od nej do
nemocnice, aby nám
spravili ultrazvukové
vyšetrenie a nastavili
liečbu správnymi antibiotikami. Brala som so
sebou veci na dva dni,
vraj to dlhšie nebude
trvať a cez sviatky aj tak
ostanú na oddelení len
naozaj akútne a vážne
prípady. No ostali sme.
Danielko mal vysoké
horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené
infúzie a antibiotiká.
Primári stomatochirurgie a krčného mi oznámili, že malého treba
operovať. Zatočila sa mi
hlava. Už pár dní som
skoro neustále mala na
sebe dieťa pricucnuté
na prsník, v horúčkach a
bolestiach a čakala som,
že nám predpíšu lieky a
môžeme ísť domov maľovať vajíčka a potom na
omšu. Namiesto toho
sme sa pripravovali na
operáciu v celkovej anestéze.
Príkaz bol jasný - dieťa
od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S
20-mesačným dieťaťom,
dojčeným na požiadanie
a s veľkými bolesťami, to
znelo ako nereálne očakávanie. Kontaktovala
som poradkyňu, ktorá
mi už veľakrát pomohla.
Dostala som usmernenie - dojčiť sa dá aj 2 hodiny pred celkovou anestézou a ihneď po prebudení.
V noci som dojčila potajomky, aby si to nikto nevšimol. Vedela
som, že to Danielkovi zmierňuje bolesti.
Anesteziologička mi dovolila, aby som ho priložila na prsník
hneď, ako sa prebudil, cca. 20 minút po skončení operácie.

 

Dojčila som ho bez prestávky, aj počas presunu na izbu, napriek tomu, že lekárka z oddelenia vyjadrila značný nesúhlas
a upozornila ma, že ak začne malý vracať a zadusí sa, bude to
moja zodpovednosť.
Nezadusil sa.

Cestou z operačky sme si všimli, že má hrčku pod pazuchou. Poobede sa mu na nohách
objavili červené fľaky. Cez veľkonočný víkend začal zvracať a potom hnačkovať. Neprijímal žiadne
jedlo, ani vodu, iba sa
dojčil. Nosila som ho na
rukách, ťahajúc za sebou
stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že
fľaky, vracanie a hnačka
sú príznakmi salmonelózy.
Na veľkonočný pondelok som začala mať silné hnačky aj ja. Lekárka
ma chcela poslať domov, s čím som nesúhlasila a odvolávala som sa na
to, že ako matka dojčeného dieťaťa mám právo
byť s ním, pokiaľ sa ne-
zistí, či moje hnačky sú
následkom infekcie alebo zo stresu. Ležala som
na posteli alebo sedela
na záchode, pritom bol
malý na prsníku.
V utorok, po sviatkoch,
sme sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča
pod pazuchou sa zväčšovala a už bola vo veľ-
kosti vajíčka. Pán doktor
navrhol hrču otvoriť. Zákrok bol naplánovaný na
štvrtok doobeda, keďže
sa lekári rozhodli aj pre
CT vyšetrenie. To robia
malým deťom v celkovej anestézii. Takže, kým
mal byť Danielko uspatý,
stihli by CT aj operáciu.
Lenže sa tak nestalo. Keď
sa už pripravovala anestéza na CT, zasa po absolvovaní tortúry
„od polnoci nejesť-nepiť“, detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézie po CT vyšetrení prebudili.
Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani ne-ukázalo. Keďže rana na krku, ktorú mal po prvej operácii, muzačala hnisať, poobede sme išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod
pazuchou. To všetko s lokálnou anestézou.
Nasledoval najhorší zážitok môjho života - držala som za ruky
dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V očiach mal strach a nechápal, ako môžem toto dopustiť.
Ako som nad ním stála, moje slzy naňho padali. Lekár vyčistil
rany a vzorky poslali do laboratória.
Keď mal už Danielko rany obviazané, priložila som ho na prsník
a vzala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo. Mala som pocit, že aj mne pomáha to, že mu dokážem jeho utrpenie zmierniť.

O dva dni prišli výsledky z laboratória. Liečba mala pokračovať
inými antibiotikami. Kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky je už baktéria rezistentná. Lekárka mi však oznámila,
že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých
deťoch skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to
znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti. Pri podpise súhlasu s liečbou sa mi triasli
ruky, ale s manželom sme sa zhodli na tom, že radšej budeme
mať krívajúce dieťa, akoby sme mali oňho prísť. Nové antibiotiká dostával do žily cez špeciálny prístroj. 20 mililitrov mu tieklo
hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením som ho mohla udržať na
posteli.
Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu, z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb,
brali mu krv veľakrát. Aj vtedy nám pomohlo dojčenie, na
zmiernenie stresu.
Počas hospitalizácie som počula od zdravotníkov všelijaké
poznámky, ako „to decko sa dojčí 24 hodín denne“, „má to namiesto cumľa“, „vy ste na vine, že je dieťa chudokrvné“ či „nemôžete sem vkročiť, keď vyšetrujeme dieťa“.
Veru, aj mne, matke troch detí so siedmimi rokmi dojčenia za
sebou, to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore
zo strany manžela a poradkyniam z Mamily som hospitalizáciu
nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale som si vedomá aj toho,
že za 23 dní sme zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí.
Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj mamičiek, s ktorými sme prišli do kontaktu a šli príkladom, že sa to dá a má to zmysel.

Na 22. deň mi lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek
spôsobilo.
Poznáte piatu chorobu?
Keď má dieťa vysoké teploty, po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi? Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo nášho Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo a tým mal v krvi hladinu železa iba 1/3 z minimálnej hodnoty.
Bez nejakých príznakov.
Pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je nevyhnutná.
Po 23 dňoch v nemocnici, následného doliečenia v domácom
prostredí, 28 dňoch liečby antibiotikami môžem povedať, že
bez dojčenia by to išlo oveľa ťažšie.
Po troch mesiacoch sme sa do nemocnice vrátili na kontrolné
CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24
hodín nám tiež uľahčilo dojčenie, aj vzhľadom na júlovú horúčavu.
Som vďačná, že vo chvíli, keď som tak zúfalo potrebovala pomoc a podporu, mala som „po ruke“ dojčenie, ktoré pomohlo
jednoduchšie riešiť situáciu, zmierniť bolesť dieťaťa a dávať mi
pocit, že konám správne.

Aj tento zážitok, naša krížová cesta v nemocničnej karanténe počas veľkonočných sviatkov mal veľký vplyv na to, aby som osvetu o pravej podstate dojčenia šíria intenzívne a na mnohých miestach. Aby matky mali možnosť byť riešením na problémy svojich detí.

O tom je aj naša kniha, ktorá pomáha nielen matkám, ale aj otcom, starým rodičom a zdravotníkom maximálne podporiť, inšpirovať a usmerniť v záležitostiach, kde hľadať ďalšie informácie. Nájdete ju aj v obchodíku Čo dokáže mama, kliknutím SEM.

Danielko sa dojčil do prirodzeného odstavenia, ktoré prišlo 3 mesiace po jeho 4. narodeninách.

 

S láskou k životu a dojčeniu

Katka Brňáková
Majiteľka vydavateľstva TOP1knihy

Fotky: archív autorky, všetky práva vyhradené

Komentáre

TOP1 knihy - Tvoríme matky priateľské k sebe

Tvoríme matky priateľské k sebe. :-)

Všetky články (17)