Láska nebeská má veľa podôb...

V spokojnom zväzku žijem 12 rokov. Z našej spokojnej lásky vzišli dve krásne deti. Padli nám ako z neba :).  Som spokojná... , predsa kde-tu hladná po maličkostiach, ktoré by náš spokojný vzťah preniesli do skupiny šťastnej prešťastnej. 

Môj muž je neobyčajný jedinec plný starých múdrostí. Občas rozmýšľam, čo by z neho bolo, keby sa zmenil na inú formu života. Hneď mi pred očami vyrastá hrubá lipa s hlbokými rozpínajúcimi koreňmi. Nahrádzali by mu nohy a pohyb napriek ukotveniu. Z môjho životného partnera by sa stala užitočná drevina.

„Niečo so mnou nie je v poriadku,“ posťažovala som sa nedávno kamarátke. Za celý život mi slová milujem ťa povedali len dvaja muži. A aj to v situácii, keď výška alkoholu siahala ďaleko za tolerujúce hranice – podotýkam na oboch brehoch.    

„Asi nie som hodná milovania...“ ľutovala som sa ďalej.

A potom..., v jedno novembrové ráno...

Budík na mňa útočil z nočného stolíka už po 3x - vždy si ho nastavím o polhodinu dopredu a potom ho nestále posúvam.

Keď už bolo tak 10 minút potom, než bolo aj tak NESKORO!,  som vyletela z postele a vrhla sa do kuchyne. Za moment bol uvarený čaj, raňajky a synova desiata na stole a môj obed naservírovaný v prenosných boxoch. V pravidelných intervaloch som vykrikovala  do obývačky a hlučne nabádala deti do obliekania.

Muž sa vrátil z prechádzky so psom a znova sa kamsi vytratil. Konečne sme sa prepracovali k vetrovkám a so synom čakali, kedy sa hlava rodiny vráti. Dcérka pokračovala v ranných rituáloch v očividnom meškaní za mojimi brechavými povelmi.  

„Zas prídem do práce neskoro!“

Prebehla som k oknu a zrakom preskenovala dvor. Mrzlo, okná obidvoch áut už boli oškrabané a muž ešte stále pobehoval okolo toho môjho. Rozhodla som sa vyraziť s istotou, že kým si dcéra doumýva zuby, tatino bude späť. Na stráži ostal pes.  

Zbehli sme dolu schodmi a vrhli sa k autu. Už od vchodových dverí som muža vyzývala, aby sa vrátil domov.

„Jasné,“ pretiahol bez očividnej hektiky, smejúc sa mi do tváre.

Otvorila som zadné dvere, chlapca strčila dovnútra a školskú tašku prehodila na sedadlo spolujazdca. Niečo nesedelo.

Vrátila som sa ku svojim dverám. Zo zapaľovania vozidla trčal kábel s nejakým spínačom, žiariacim do červena. Kábel sa ťahal krížom cez sedadlo šoféra a napájal sa na tenkú podušku. Neveriacky som hľadela na ten zázrak - vyhrievaný poťah na sedadlo - drzo ho prisadla a zabuchla za sebou dvere.

Zdvihla som prekvapenú tvár a konečne sa usmiala. Cez stiahnuté okno som potiahla postávajúceho bradatého chlapíka za starú vetrovku a vtisla mu pusu na ústa. Moje pery neďakovali len za horúci poťah, ale aj za praktické drobnosti, ktoré mi počas tých spokojných 12 rokov venoval... Šťastných 12 rokov.

Na čo sú mi kvety a hrejivé vyznania, hlavne že mám zadok v teple. Láska nebeskáááá má veľa podôb.

Text a foto: Svetlana Pahutka
 

Svetlana Pahutka je autorka knihy Múdremu neraď, silnému nedvíhaj. Pozrite si jej obchodík