Ľudmila Smoláriková

Predstavíte sa nám?

Volám sa Ľudmila, ale od malička ma všetci volajú Ľudka, s rodinou bývame v Nitre – môj manžel Martin a naši synovia. Obaja sú už školáci, Dominik má 10 rokov a Šimonko 8.

Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk. Čo vo svojom obchodíku ponúkate?

Môj obchodík sa volá Jeej štýl by Ľudka. Návrhov na názov na papieri som mala viac a manžel to nakoniec rozhodol. Tak vznikol Jeej štýl a keďže občas mám rada iný humor tak som skomolila slovenčinu s angličtinou a k Jeej štýl pribudol dodatok „by Ľudka“, čiže z angličtiny „od Ľudky“.

Venujem sa šitiu a maľovaniu na textil. Napĺňam túžbu hlavne po dlhých sukniach. Šijem vždy na mieru a milujem kvety. Preto ma lákajú aj na látkach – buď ich maľujem alebo si ma nejaká nájde v obchode.

Šitie sukní si ma pritiahlo akosi samé, pretože tiež ich rada nosím, cítim sa v nich „doma“.

Rozhodla som sa robiť na mieru, snažím sa vystihnúť, čo klientka v tej danej dobe hľadá a potrebuje. To niekedy stojí čas a veľa komunikácie, vybrať látku a strih, farebnú kombináciu, ale keď vo výsledku je dáma spokojná a má radosť, viem, že to stálo za to.

S radosťou šijem aj kabelky, pánske tašky a batohy. To bol tiež zo začiatku proces, keď som si uvedomila, že kabelku pre mňa je veľmi ťažko nájsť. Tak som si ušila kabely, ktoré majú toľko vreciek, koľko potrebujem, zapínanie a veľkosť, ktoré mi vyhovuje... Takže takisto kabelky robím vždy na mieru a podľa predstáv.

Maľovanie na textil je ďalšia moja srdcovka. Rada plním želania deťom mať na tričku svojich obľúbených hrdinov, oživím kabelku krásnym kvetom alebo sukňu celou lúkou kvetov... K tomu patrí aj recyklovanie oblečenia, napr. zmeniť vzhľad šiat nejakou maľbou, alebo ma poteší požiadavka zmeniť šaty, ktoré už úplne nesedia na tie, ktoré budú znova šik... alebo ušiť zo starých riflí kabelku...

Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe?

K šitiu som sa dostala už ako dieťa, keď som takmer bez dychu pozorovala moju maminu, ako strihá látku, vymýšľa pre nás blúzky, sukne... bola som úplne fascinovaná, tak ma ako štrnásťročnú dala na kurz šitia. Po vysokej škole, keď som začala pracovať ako účtovníčka v jednej firme a neskôr v inej, som ale nemala veľmi čas a úprimne ani chuť šiť. Dosť ma vyčerpávala táto práca, aj keď nemôžem povedať, že som ju nemala rada. Dokonca som sa jedného času zaprisahala, že už nikdy nebudem šiť, veď načo (???). Až vďaka kamarátkam, ktoré vymysleli nedeľný kurz šitia pre ženy z okolia; na ktorý som mimochodom išla, s tým, že strávim príjemný deň v dobrej spoločnosti, ale šiť sa mi veľmi nechce; som bola doslova „nútená“ opäť začať šiť.

Pretože som bola úplne fascinovaná, že strihám látku, že pod mojimi rukami niečo vzniká. A viete, čo som si uvedomila? Že vlastne toto som chcela vždy robiť a vtedy som si povedala, že čo také môžem stratiť, že kedy to vyskúšam, keď nie teraz? No a tak som pri tom zostala. Postupne mi moje vnútro vyprofilovalo, že chcem šiť hlavne sukne a šaty pre ženy, a že chcem šiť na mieru, zladiť to tak, ako to žena cíti.

Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? (výhra v súťaži, významný zákazník, výrobok, na ktorý ste hrdá)

Mojou najväčšou výhrou je asi to, že som vôbec rozbehla môj obchodík, že som konečne poslúchla moje srdce a nezľakla sa prvých neúspechov, ktoré sú na začiatku úplne bežné. Úspech zažívam vždy, keď dostanem správy od zákazníkov, že ich výrobok potešil, že sedí a že sú spokojní.

Aaa mimochodom, za tieto úspechy vďačím aj mojej rodine, ďakujem za vašu podporu!!!

Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Moje sny sa postupne profilujú a tak to u mňa bolo vždy. Mám nakreslených veľa nápadov na nové strihy sukní, búnd a šiat, ktoré by som chcela pretaviť do skutočnosti. Postupne ich realizujem a to je skvelé, lebo niekedy má ten deň akosi málo hodín. J

Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť?

Tvoriť popri domácnosti a v domácnosti je podľa mňa to najťažšie, pretože my ženy máme často sklon snažiť sa stihnúť všetko. Mať aj oprané, aj upratané aj navarené aj hotové zákazky... ale deň má iba 24h a v mojom prípade tento model nefungoval, buď som nestíhala prácu alebo domácnosť a deti. Takže chcelo to organizáciu, predovšetkým moju „sebaorganizáciu“. Stanovila som si „pracovnú dobu“, keď sa venujem tvorbe a ignorujem všetko ostatné. Maximálne sa snažím využiť na prácu čas, keď sú deti v škole.

Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Životné motto sa mení tak, ako sa mení a vyvíja človek. Momentálne si veľmi silno uvedomujem, že nechcem súdiť a posudzovať druhých. Takže, mojím mottom posledných pár rokov je: „Neodsudzuj človeka pokiaľ aspoň tri dni nechodíš v jeho topánkach.“
 

Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama?

Že sa teším, že nás je veľa, že snívame, skúšame a realizujeme naše sny. Len tak ďalej!