Koniec októbra je pre mnohých oslavou Halloweena, strašidiel alebo svetlonosov. Pre mňa je to obdobím stíšenia sa. Ako sa príroda pomaly pripravuje na zimný odpočinok. Keď chotár za našim domom zošedivie a do dediny prichádzajú biele hmly a sivé mrazivé rána. Neskôr sú mrazivé celé dni. A predsa je deň, keď sa táto sivota zmení na veľkolepú oslavu svetla, sviečok a krásnych spomienok.
Všechsvätých – pre mnohých deň smútku, bolesti a jesenného splínu, pre mňa deň pokoja, vybočenia z rýchleho každodenného stereotypu a deň návratu do čias minulých.
Všechsvätých
„Hádam ostriháme tie chryzantémy, aby nepomrzli. Hlásia do rána mráz,“ povedali starká Macovie a ostrihali všetky chryzantémy v záhradke pred domom a tiež v záhrade za domom. Potom ich všetky napchali do vedier s vodou a odložili do chladnejších častí domu, aby ešte pomaly trošku rozkvitli, ale nie príliš.
Chryzantémy starej mamy
To bol prvý náznak, že sa blíži sviatok „Všechsvätých“ a začína sa príprava. Kvety sa nekupovali, ale pestovali v záhradke. Umelé kvety v našej rodine nemali svoje miesto. Moja starká hovorila, že to sú mŕtve kvety. Zato tých živých, ružových a bielych chryzantém, bolo doma veľa preveľa a ich vôňa sa šírila celým domom. Fúj, vtedy to nebola pre mňa vôňa, ale smrad.
Ako ďalší krok príprav sme s prastarkou nachystali konáre čečiny na zakrytie starých hrobov a ikebany z čečiny a prírodných plodín na ich výzdobu. Tiež sme vybrali z pivnice veľké sklenené poháre, obalili sme ich alobalom a do takto pripravených sťaby váz sme aranžovali tie domácke chryzantémy stonku po stonke.
Taký deň-dva pred sviatkom Všechsvätých sme to všetko začali zvážať, prosím pekne, na káričke do cintorína, lebo tých kvetov, čečiny, pohárov, podstavcov a neviem, čoho ešte bolo tak veľa, že inak by sme to neodniesli. Neboli sme sami. Väčšina dedinčanov to tak robila. Cintorín sa počas týchto dní stal miestom stretnutí a svedkom kratších či dlhších rozhovorov a debát.
Okrem toho bolo treba pripraviť sviečky a kahance. Pekne rozrátať, aby sa ušlo na všetky hroby. Nesmeli sme zabudnúť na plech pod sviečky. To, aby vosk netiekol po pomníku a nezanechal na ňom škvrny. V tých časoch sme poznali 2 druhy sviečok: vysoké tenké biele a nízke čierne kahance. Ako sme sa len natrápili pri ich zapaľovaní a robili sťaby „ľudskú“ clonu, aby aspoň počas toho, ako sme postávali pri hroboch, tie vysoké sviečky horeli.
Ako menhir sme každý rok na čelo hrobu postavili veľký sklenený svietnik, ktorý bol akási rarita, že sa na cintorín priniesol len na tento deň, a potom sme ho hneď aj zobrali domov.
Brávali sme ho takto na Všechsvätých, až pokým sa nestratil kľúčik, čo odomykal dvierka na ňom. Dodnes sa nikde nenašiel. Takže svietnik skončil svoju púť v zabudnutí a poznáme ho len z tohto príbehu. „Kde ten kľúčik môže byť?“ starká Macovie prehľadávali pár rokov po sebe všetky zásuvky, šuplíky a police, ale kľúčik sa už nenašiel.
Ako sa pálili sviečky
Keď sme už konečne mali všetko nachystané, vybrali sme sa páliť sviečky. Všetci sme boli sviatočne oblečení a poriadne zababušení, lebo počasie bolo všelijaké – mrazivé, veterné, daždivé, snehové, ale aj pokojno-ticho-slnečné.
Niekedy bolo počuť šuchot lístia pod nohami a aj zvuk horiacich sviečok v tom tichu tohto slávnostného a nostalgického jesenného dňa.
Keď horia aj vlasy
Moja sestra mi vždy pripomenie zážitok z jedného roku: opäť to bol jeden z tých veterných dní a ako sme tak postávali pri hroboch a pálili sviečky, akosi nešikovne a príliš nízko som sklonila hlavu. A zrazu oheň v mojich vlasoch!
Len si spomínam, ako starká Macovie rýchlo hasila moje vlasy spevníkom, čo mala v rukách. A ten smrad zhorených vlasov? Tak to neprajem nikomu. Čo sa budem okúňať, každý rok je táto spomienka na pretrase.
Zaujímavé je, že tento deň bol pre mňa aj dňom návštev. Celá blízka aj vzdialená rodina sa zišla na cintoríne a debatovali sme podupkávajúc nohami a krčiac sa v jesenných kabátikoch.
Podvečer s rodinou
Keď sa začalo už trochu stmievať a bolo po pobožnosti priamo v cintoríne, presunuli sme sa domov. Z pohodlia domova sme pozorovali tisíce drobných svetielok v cintoríne, na ktorý sme mali priamy výhľad.
Doma sme si uvarili teplý voňavý čaj a v akomsi rozjímaní a pokoji v srdci sme pokračovali spomienkami a úsmevnými príhodami z minulosti. Pookriali na duši a pripomenuli sme si, že sme predsa len všetci z jedného cesta a patríme k sebe.
Že aj náš rod má svoju históriu a veľa krásnych spomienok, ktoré odovzdávame ďalej našim potomkom a tí potom ďalej. A tak s nami zostávajú aj tí, ktorí tu telom síce nie sú, ale žijú v našich srdciach.
Spomíname na blízkych
Spomienky, čo potešia
Minule som pozerala s mojimi chlapcami rozprávku, kde zaznela myšlienka, že keď sa prestanú rozprávať príbehy o predkoch v rodine či najstarších členoch rodu, postupne sa na nich zabudne a oni tak prestanú úplne existovať. Netuším, koľko je pravdy v tej rozprávke, no rozprávky mám rada.
Tento rok sme opäť kúpili živé chryzantémy v kvetináčoch a išli sme páliť sviečky na všetky miesta, kde sú pochovaní naši predkovia. Rodinná tradícia, ktorú zachovávame.
Moji chalani to teraz vnímajú ako niečo nepodstatné a otravné. Tu a tam sa opýtajú, prečo sme tam, lebo ich to „nebaví“. Ale ja viem, že celú tú našu nostalgiu vnímajú svojimi detskými dušičkami a počúvajú príbehy, čo si my počas týchto dní rozprávame.
A príbeh, ako mi horeli vlasy na Všechsvätých priamo v cintoríne, už poznajú a smejú sa na ňom poriadne.
Komentáre