Môj návrat k sebe

Po ôsmich rokoch „mestského“ života som sa vrátila späť na dedinu. Premýšľali sme, rozmýšľali a ako najlepšia alternatíva vyšla, postaviť dom na starorodičovskom pozemku a zachovať to miesto pre rodinu – pre nás, pre pravidelné rodinné stretnutia, ale aj stretnutia s priateľmi. Nechala som sa niesť na vlne myšlienky, že na dedine sa po stáročia pozemky a pôda nepredávajú, ale dedia.

Keď sme sa presťahovali, začiatky neviem označiť inak ako  ťažké. Žiadni známi, žiadne kamarátky nablízku, všetko vzdialené 20 minút cesty autom, prázdne ulice na dedine. A ja na materskej s mladším synom. Niekoľko krát do týždňa som chodievala do blízkeho mesta na aktivity s malým, na stretnutia s kamarátkami, ale to nebolo ono.

Cítim sa sama

Ako náhle som prišla „domov“, zabuchla bráničku a vošla na náš dvor, cítila som sa sama, izolovaná a bez možností zábavy a rozptýlenia.

Darmo mi kamarátky hovorili: – Ako Ti je dobre, môžeš vyjsť von na záhradu len tak – a v teplákoch. Keď nás prišli pozrieť kamaráti a sedeli sme v záhrade pri ohnisku, kamarátka hovorí: „Ja by som tu celé dni presedela a len sa tak dívala okolo alebo čítala knihu.“ Mňa tieto veci ani nenapadli. Hlavou sa mi stále preháňali myšlienky – som tu sama, je tu nuda, nič sa tu nedá robiť, chýbajú mi ľudia.

A ako som sa viac a viac topila týmito myšlienkami, bolo mi biednejšie a biednejšie. A ešte otázky ďalších známych: „Ako sa Ti páči na dedine? Už si si zvykla?“ Nezvykla, chýba mi vybavenosť mesta a to, že sa stále niečo deje! Tu skapali aspoň tri psy. Hnevala som sa na seba, na to prostredie, na moje rozhodnutie.

Bojujem s okolím

Asi rok som s tou zmenou bojovala. Bojovala som s názormi „mešťanov“ obývajúcich byty, že aká je to paráda v tomto tichu na dedine. Mňa to iritovalo. A tiež to, že od skorej jari do neskorej jesene bolo stále potrebné niečo okolo domu robiť – kosiť, hrabať, starať sa o kvety, o kríky, o stromy. Že ak nejdeš k domu, ide dom na Teba. Aj keď u nás sa to týkalo hlavne dvora, priľahlých častí domu a záhrady, na ktorých sa podpísala niekoľkoročná pauza v ich starostlivosti.

Môj návrat k sebe - záhrada

 

Ak niekto pochválil záhradu a dvor, tak som len odpovedala: „To je zásluha manžela. On sa tu o to stará.“ Aj v tom bol môj hnev.

Bola som úplne nahnevaná, keď som videla manžela, ako sa hneď ráno vybral na dvor a do záhrady a motal sa tam celý deň. Vždy si našiel aktivitu, ktorá ho zamestnala a aj tešila, keď videl výsledky.

Neveriacky som krútila hlavou, keď som videla, ako sa moja teta dokáže s úplnými maličkosťami „prebaviť“ v záhrade niekoľko hodín denne pri hriadkach so zeleninou alebo v kvetinových záhonoch.

Bola som zaskočená, s akou radosťou išla do záhrady a robila bežné záhradkárske práce sestra, keď prišla na predĺžený víkend z ďalekého mesta a keď sa pýtala, čo je nové v záhrade, čo kvitne, čo sa urodilo a či sme už hrabali.

Bola som prekvapená, že naši chalani sa v záhrade dokážu zabaviť aj hodiny – bez cieľa a bez konkrétneho výsledku. Stačilo spustiť lano s dreveným tanierom z orecha, čo by hojdačka a na niekoľko hodín bolo o ich zábavu postarané.

Ja som to všetko stále nechápala a zatvárala sa do útrob domu. Ale – pán čas, vlastná skúsenosť a poznanie, že nedostávame len to, čo chceme, ale aj čo potrebujeme, urobili svoje. 

Dostávam, čo potrebujem

Ten dom, záhrada a celé toto miesto ma našlo pred rokmi absolútne nepripravenú na zmenu. A chápalo omnoho viac, ako ja to, čo som naozaj v tej chvíli potrebovala. Hlasy môjho okolia, stále prítomných ľudí nablízku umlčiavali hlasy v mojej hlave, v mojom vnútri. Začala som si uvedomovať, že som potrebovala spoločnosť, lebo som sa bála seba. Bála som sa svojej minulosti a toto miesto mi tu všetko pripomínalo a hlavne vtedy, keď som bola sama. Vracali sa staré spomienky, staré krivdy, staré veci.

Záhrada a dom nepovolili a stále sa mi prihovárali svojimi vôňami, premenami počas roku, plodmi kríkov, stromov a zeleniny. Kúsok po kúsočku si ma začali podmaňovať a vťahovať do svojej atmosféry. Po malých krokoch som si začala hľadať svoje miesto a pristupovať na kompromisy.

Nemusím priamo sadiť a okopávať zeleninu, ale môžem mojich blízkych za túto prácu pochváliť  a povzbudiť ich. Hrabanie sena v lete a listov na jeseň je pre mňa príjemným oddychom, aj keď som dopotená a mozole na rukách mám zaručené. Oberanie ríbezlí, čerešní a černíc rozprúdilo záujem o zabudnuté lekváre. Znovu som zabažala za pohárikom pravého domáceho lekváru z čiernych ríbezlí, ktorého sme mali počas detstva plnú komoru a žiadne sme nekupovali.  Hnevám sa, keď sa v zime kupujú jablká a tie zo záhrady máme nedotknuté v komore.  

Súčasnosť

Tá záhrada ma dostala. Viem, že sa škodoradostne neteší, že vyhrala napriek môjmu vzdoru a prvotnému odporu. Viem, že by nikdy nežobrala o svoju pozornosť. Viem, že mi urobila veľkú službu, aby som počúvala a vnímala samu seba.

Chodím na malé prechádzočky naprieč záhradou každý deň, aj opakovane. V lete pobehujem po mäkkej tráve bosá. Pred pár dňami, počas mojej pravidelnej rannej obhliadky na mňa zavolala suseda: „To je úžasné ticho, však?“ Nezmohla som sa na nič, len jej prikývnuť, poslať úsmev a pozdrav.

Mojím útočiskom sa stala strmá časť konca záhrady, ktorú od nepamäti voláme vŕšok. Vyjdem hore, otočím sa a pozerám dole do dediny.  Vtáčia perspektíva – domy sú malé, kostol môžem chytiť do ruky. Pár minút postojím, nechám mojou hlavou preletieť pár myšlienok. Tu na tom kopci trénujem nadhľad, odstup a ľahkosť bytia. Zídem dole a zrazu veci, ktoré som tak vážne riešila, stratia svoju váhu a vidím, vnímam, reagujem inak.

Moje poznanie?

Bála som sa samej seba – byť sama so sebou. Tu v tomto tichu, pokoji a spomienkach na minulosť som začala prijímať a chápať veci a súvislosti. A seba. Môj hnev sa zmenil na pokoj a pokoru, čo cítim teraz vo svojom vnútri. Začala som nachádzať v samote inšpirácie pre iné vnímanie a prežívanie reality. Ešte stále sa mám, čo učiť – o sebe, o mojej rodine, o našej záhrade. Pochopila som, že som pred rokmi prijala od mojej rodiny veľký dar a ten chcem teraz opatrovať, zveľaďovať a potom posunúť ďalej.

Ak neveríte, presvedčte sa. Ak nemáte nič iné na práci, príďte k nám do záhrady.

Komentáre

Anička Hríbiková

Všetky články (6)