Moja tretia svadba

Od malička som snívala... Verila som, že ak niečo veľmi chcete, splní sa to... Nie vždy a vo všetkom sa tak stalo...ale s mojimi vysnívanými svadbami áno. S každou svojou svadbou som si splnila niečo, čo bolo pre mňa v tej danej etape dôležité. Preto boli tri. Ako Popoluška s každým rozlúsknutým orieškom dostala šaty, aké práve potrebovala, aj ja som vždy dostala to, po čom moja duša prahla. Celé detstvo som sa rada hrala na princeznú a svadba na zámku bola jedným z mojich snov. Tá bola prvá. Jednoduchá, tradičná. Bola o spečatení našej lásky... lásky dvoch mladých,zamilovaných ľudí, ktorí chcú vykričať do sveta, že sa ľúbia a chcú ju osláviť so všetkými príbuznými a priateľmi. Bola to svadba plná konvenčných tradícií, aby boli všetci spokojní a aby sa všetci cítili výborne. Druhá svadba už mala iný charakter. Keďže som verila v Boha a pred ním som bola ešte stále neydatá, necítila som sa spokojne. Preto sme si na krste našej dcérky Veroniky povedali svoje "áno" aj pre Bohom. Bola to svadba dvoch ľudí, ktorí už prežili spolu dobré aj tie menej dobré chvíle a ktorých už Boh spojil aj dieťaťom. Tretia svadba sa konala nedávno. 20 rokov po prvej svadbe. A až teraz mám konečne pocit, že to bolo o nás. O Janke a Ľubkovi. O ľuďoch stojacich pevne na zemi, ale s hlavou v oblakoch. O dvoch dušiach, ktoré spolu stále tancujú životom a nepustia sa ani keď je tempo také rýchle, že nestačia prepletať nohami...O dvoch telách, ktoré sa časom veľmi zmenili, ale stále bažia po láske a dotykoch... O dvoch osobnostiach, ktoré vychovali a stále vychovávajú tri nádherné bytosti, ktoré si ich vybrali za otca a mamu... O dvoch večných bojovníkoch, ktorí prišli o všetko hmotné, čo vybudovali...a napriek tomu s dôverou budujú všetko znovu...O dvoch hľadačoch šťastia a lásky...

Táto svadba bola najkrajšia a najprirodzenejšia zo všetkých. Užila som si ju s bosými nohami zaborenými do zelenej trávy, s vlastnoručne vyrobenou kvetinovou partou vo vlasoch, s ktorými sa pohrával vietor a srdcom otvoreným dokorán. Nebola naplánovaná do najmenšieho detailu... Napriek tomu som vedela, že bude dokonalá práve taká, aká bude. Keď som si chcela napísať pár viet, ktorými vyjadrím pri obrade svoje pocity, vôbec ma to k písaniu nepúšťalo. Som tak trochu perfekcionalistka. Za iných okolností by som z toho šalela, že nemám všetko spísané a naučené. Ale teraz som sa snažila vytesniť hlavu a spoľahnúť sa na svoju intuíciu. Tá mi hovorila, že čo bude dôležité, to sa vypýta na svet. Možno to nebude mať kvetnatú formu, ale čo už na tom záleží...Bude to také, aké to má byť.

Napriek tomu, že som toto všetko cítila, môj rozum mi stále do všetkého skákal a snažil sa ma dirigovať. Deň pred svadbou som dokonca chytila mierny záchvat paniky...čo ak všetko spackám a nebude to dokonalé ? Nemala som ešte svadobnú kyticu, lebo drienkovské lúky boli vykostené. A nezohnali sme ani žiadne pekné poháre na obrad. Samozrejme sa všetko krásne samé vyriešilo. Kytičku (ktorú sme nakoniec zabudli aj použiť :)) sme natrhali na lúkach pri Martine, popri ktorých sme v sobotu išli. A čaše z pakistanského ónyxu sa znenazdajky objavili na drienkovskom trhu, ktorý sme už mali pár krát prejdený...len tak na zem pri maringotku ich v piatok rozložil spolu s pár inými kúskami jeden cestovateľ. Myslím, že krajšie by sme nezohnali, ani keby sme ako zháňali...

A v sobotu tesne pred obradom som ešte dostala krásnu lekciu od svojich malých žienok. Krásne mi odrazili môj vlastný zmätok a hnev, že nestíham a zlyhávam. Nenadarmo sa hovorí, že deti sú naši najväčší učitelia...a najlepšie zrkadlá na svete :)

Takže na svadbu neprišla žiadna vymeditovaná ezoterická žena v rovnováhe...ale pomaly sa upokojujúca fúria, ktorá tesne pred obradom vypustila ventil tým, že sa vykričala a vyzúrila...žena z mäsa a kostí... skutočná a autentická.

Veľmi mi v tejto chvíli pomohli moje milované kňažky Živeny, ktoré som si zvolila za sprievodkyne obradom, Kristínka Dubajová a Mari Lomnická. Ukľudnili ma tak krásne a ľudsky, že zo mňa opadli aj posledné stopy hnevy a výčitiek na seba samú. Keď Kristínka videla, ako to vo mne ešte klokotá, s úsmevom ma objala a povedala: "Janinka, tak si si dovolila vypustiť aj čarodejnicu...to je úžasné...keď si to takto pustila von, o to krajší bude obrad..."....a hneď bolo po mojich sebavýčitkách. Mari sa tiež chápavo usmievala : "To je v poriadku, daj si času koľko potrebuješ. Je to Tvoja svadba. Všetko počká. Sme tu pre Teba."

A tak sa všetko začalo o pár minút neskôr...a zabudla som im v tom rozrušení povedať pár vecí, ktoré som chcela...a použiť pár pomôcok, ktoré som nachystala. Ale vôbec nič z toho nebolo podstatné...Keďže chodím do Školy kňažiek Živeny a už som zažila pár obradov, vedela som, ako to funguje. Kňažky najprv pripravia a očistia priestor. Majú nachystané pomôcky a pripravený rámec rituálu, ale nevedú ho podľa striktných pravidiel a nemajú vopred naučené formulky. Viem, že keď sa naladia na obrad, všetko im prúdi "zhora". A oni vedia, aké slová majú použiť a čo presne majú spraviť. Sú iba nástrojom, cez ktorý sa to deje. Viem to, lebo som to sama zažila. Keď som sa počas jedného rituálu otvorila, začala zhora cezo mňa prúdiť zvláštna energia a ja som hovorila slová, ktoré akoby ani neboli moje. Bolo to magicky krásne. Žiadne divadlo navonok, ale hlboká energetická práca. Aj preto bývajú tieto obrady také silné pre všetkých zúčastených...

Len čo som sa prezliekla do nevestovského oblečenia, prišiel Ľubko v krásnej košeli a klobúku....a svadba sa mohla začať.

Keď nás doviedli doprostred kruhu, musela som zhlboka dýchať, aby som predýchala emócie. Uprostred kruhu bol vytvorený krásny jednoduchý oltár. Jeho základom bola drevená okrúhla platňa s vyrezaným symbolom kvetu života. Na ňom ležali predmety , ktorými sme si uctili prírodné živly: vzduch, oheň, zem a vodu. Okolo neho sa vynímali jemne porozhadzované lúčne kvietky. Kruh ľudí, ktorý nás obkolesoval, bol vytvorený z ľudí blízkych nášmu srdiečku aj z ľudí, ktorý sa "náhodne" pridali. Všetci boli ešte pred začiatkom obradu očistený kadidlom za zvuku šamanského bubna. Po našom príchode nás všetkých krásne naladila na nadchádzajúce chvíle Kristínka tým, že nám naživo zaspievala svoju pieseň, kde sa okrem iného hovorilo, že: " nie je iný čas, iba teraz a iné miesto, iba tu...v srdci svetlo žiarivé v posvätnom tichu kruhu..." Tým nám otvorila srdcia a my všetci sme zabudli na okolitý svet...a boli sme už iba tu a teraz...

Kňažky viedli obrad úžasnou, jedinečnou formou. Bol plný nádherných slov...nielen takých všeobecných fráz...ale slov o nás, o našom príbehu, o tom, ako si spolu budujeme vzťah, o našich každodenných starostiach, radostiach a vášňach. Bolo to veľmi osobné, ale zároveň podané citlivo a s láskou. A ja som vedela, že pre toto ma to nepúšťalo spísať si svoju reč pred svadbou na papier...že krajšie by som to sama nepovedala...a že cez slzy by som to ani nezvládla vypovedať...

Vnímala som všetko každou bunkou svojho tela. Preciťovala som a predýchavala, aby som stále neplakala. Tých pocitov bolo naraz toľko, že si na mnohé veci už ani presne nespomínam. Neviem už citovať všetky nádherné slová...

Pozerala som sa dojatá na hostí tvoriacich kruh. Slzy sa leskli v každom oku...dokonca aj v tých mužských. Vďaka za mužov, ktorí už vedia, že dávať najavo svoje city neznamená ukazovať svoju slabosť, práve naopak.

Celý obrad sa niesol v znamení prírodných živlov, s ktorými sme spätí viac, ako si uvedomujeme.

V živle vzduchu nás najprv Mari očistila dymom zo šalvie. Pripomenula, ako sa máme nechať unášať životom, ako pierka vetrom...ako nám želá bezstarostný let v prúde života...a vyzvala nás, aby sme vetru zverili svoje starosti a obavy, svoje presvedčenia, ktoré nás brzdia užívať si život vo dvojici...aby ich vietor odniesol preč... Načrela som do svojho vnútra a vyslovila svoje presvedčenia, ktoré ma trápia...nech ich vietor rozfúka do sveta...už ich nepotrebujem : " Vietor, prosím, zober preč moje presvedčenia, že nie som dosť dobrá...že nie som dosť dobrá manželka, matka, gazdiná...že vždy všetko pokazím...že nikdy nič nedokončím poriadne...Rozfúkaj ich po krajine, nech sa už nevrátia...a spolu s nimi aj moje pocity viny..."

V živle ohňa Ľubko ako muž zažínal plameň sviečky...ako symbol ohňa, ktorý v nás stále horí. Niekedy iba slabo tlie, inokedy sa rozhorí veľkým plameňom. Je to vášeň lásky, vášeň k samotnému životu. Oheň, ktorý tvorí. Pofukoval nezbedný vetrík a bolo ťažké zapáliť sviečku, lebo plameň stále sfukoval. Sledovala som ho, ako sa pokúšal zapáliť oheň. Stál tam krásny v tej modrej ľanovej vyšívanej košeli, ľanových nohaviciach a klobúku. Vyzeral ako gazda. Ako gazda, ktorý robí všetko preto, aby sa postaral o svoju rodinu. Hrdý, vzpriamený, navonok prísny... ale keď sa mierne usmial, hneď mu v očiach zaihrali beťárske iskričky. Cítila som sa hrdo a vďačne zároveň. Tak tohto muža si beriem už po tretí krát. So všetkými jeho chybami aj prednosťami. Tento človek ma vie tak dokonale doplniť, že sa s ním cítim celistvá a v bezpečí. Viem, že nech sa stane čokoľvek, vždy sa bude snažiť zapáliť tvoriaci oheň. A ja ho môžem v tom podporovať...a môžem povedať a spraviť čokoľvek...vždy budem chápaná a prijímaná....taká, aká som.

Keď sa oheň rozhorel, mohli sme do jeho plameňa vysloviť želania, čo chceme pridať do nášho spoločného života... aký ho chceme mať, čo by sme si priali. Za mňa to bolo: "Priala by som si vytvoriť pre Ľubka a naše deti taký domov, do ktorého sa budú radi kedykoľvek s láskou vracať...kde im bude poskytnutá opora...aby vedeli, že nech sa stane čokoľvek, podržíme ich v ťažkých chvíľach...a rada by som nám dopriala aj hmotné zabezpečenie na to, aby sme si mohli užívať život bez stresov..." Keď som rozprávala o deťoch, pozrela som sa na ich tváre, už poznačené slzami. Miešala sa vo mne láska k nim s hrdosťou. Sú také mladučké a krehké a už z nich rastú také silné ženy...Som nekonečne vďačná za to, že si vybrali za sprievodcov práve nás...

Po našich želaniach nasledovali priania všetkých hostí v kruhu. Bola som príjemne prekvapená, aké krásne slová a myšlienky boli vyslovené. A veru neslzila som sama od dojatia. Najviac mi utkvel v pamäti priateľ, ktorý svoju reč viac krát prerušil, aby utíšil slzy. Bolo to nevšedné, keď aj muž dal najavo svoje pocity...a získal si tým náš veľký obdiv.

V živle vody, ktorá nám prináša život a vždy si nájde svoju cestičku a dostane sa kamkoľvek, sme ako symbol použili už spomínané čaše z ónyxu. Do nich nám kňažky naliali nami prinesenú vodičku z našej studničky. Kristínka nás vyzvala, aby sme si do vody vzájomne vložili to, čo prinesieme nového do nášho vzťahu, čo chceme tomu druhému sľúbiť. Ľubko nie je veľmi rečnícky typ. Napriek tomu predniesol : "Ďakujem, že si... Ďakujem, že si so mnou. Ďakujem, že sa stále posúvaš a vzdelávaš...a učíš sa nové veci, ktoré ja môžem dávať do praxe..." Vedela som, že táto chvíľa príde a veľa som premýšľala nad tým, čo sľúbiť...lebo povedať sa dá všeličo. Ale sľubovať niečo, čo síce bude krásne romanticky vyzerať, ale splnenie bude nereálne, som nechcela. Preto som len prosto povedala: "Ľubko, muž môj, Ty dobre vieš, že som nikdy nebola dokonalá...a ani sa nesnažím takou byť. Preto Ti nemôžem sľúbiť, že budem lepšou manželkou alebo gazdinou...Ale s čistým srdcom Ti sľubujem, že budem vždy autentická, pravdivá k sebe aj k Tebe...Že budem stáť po Tvojom boku a budem Ti oporou, ak budeš o to stáť...Že budem milovať život a jeho výzvy...Že sa vždy budem rada učiť nové veci, aby si ich Ty mohol realizovať...a že sa so mnou nikdy nebudeš nudiť..." Po tomto netradičnom sľube sa ozval smiech z viacerých strán...Aj ja som sa musela zasmiať cez slzy, ktoré mi stekali po tvári...lebo plakať nielen od smútku, ale aj od šťastia a od dojatia , je pre mňa také prirodzené, ako dýchať.

Kristínka, ktorá je zároveň aj mojou učiteľkou v Škole kňažiek Živeny, mi k tomu povedala: "Janulka, teším sa, keď to, čo si považovala cele roky za svoje zlyhavanie, a to je vyjadrovanie tvojich emócií cez slzy, si dovolíš prijať ako svoj dar... a vytvoríš plakacie ženské kruhy. Sama sa tam rada prídem vyplakať..."

Nato nám zaspievala moju obľúbenú pieseň, v ktorej sa okrem iného hovorí, že: " Žena je múza a muž je myseľ, až po ich spojení dáva to zmysel" , "muž postaví dom v tieni starých stromov, ženina láska spraví z neho domov..." a " on je jej všetkým a ona jeho prvá, spoločne život žiť až pokým láska trvá..." Milujem túto pieseň od prvého počutia a ani by mi nenapadlo, že raz bude spievaná pre nás dvoch.

V živle zeme sa nám otvorila téma zázemia, stability a hojnosti. Mari krásne opísala, akú veľkú hojnosť prežívame. Hojnosť lásky, dobrých vzťahov, vecí, ktoré nás tešia, času na seba aj na svoje záľuby, peňazí, ktoré potrebujeme ku každodennému životu. Pri zemi spomenula aj Ľubkovu záhradu, ktorá je jeho veľkým koníčkom a je naozaj nekonvenčne krásna. A keďže obe máme jednu špecifickú záľubu a sme nákupné maniačky už použitého oblečenia, vtipne dodala nakoniec: ..."a neboj sa, Janka, vždy budeme mať dostatok na to vybehnúť na nákupy do sekáčov..." To ma pobavilo a povedala som si v duchu, že toto je naozaj o nás, o nikom inom.

Ako symbol hojnosti sme si každý člen rodiny zasadili do pripravených kvetináčov s našou domácou hlinou jednu bylinku. Ľubko práve tvorí na záhradke bylinkovú špirálu, kam neskôr rastlinky presadíme. Mari k tomu trefne poznamenala : "A ak Vám aj rastliny nevzídu na prvý krát, nič sa nestane. Veď aj v živote je to tak, že nie vždy všetko vyjde na prvý pokus. Ale práve v tom je tá sila, že vstaneme a pokúsime sa uspieť druhý, tretí, štvrtý krát...Až to napokon výjde." Do kvetináčov sme do zeme položili aj moje milované minerály a polodrahokamy, nech pôsobia na rastlinky.

Nakoniec nám Mari na znak spojenia zviazala ruky stuhami. Nie dvomi, ako sa viažu mladomanželom, ale piatimi...za každého člena našej rodiny jednou. Nie pevne, aby sme sa vedeli oddeliť a žiť si aj vlastný život po svojom...ale voľne, aby mohol ktokoľvek kedykoľvek odísť a aby zostalo puto zo stužiek stále zviazané. Na znak, že rodinné putá sú pevné, ale dávajú slobodu...mne, Ľubkovi, deťom. Lebo aj keď sme jedna rodina, každý z nás má svoj vlastný život.

A keďže s hojnosťou sa treba deliť, lupienkami ruží sme boli obsypaní nielen my, ale aj hostia. A rovnako ako my, aj oni boli na znak hojnosti ponúknutí domácimi, lákavo vyzerajúcimi čerešničkami...aby nám všetkým život chutil tak sladko a šťavnato...

Na moje prekvapenie nám Kristínka zaspievala ešte jeden refrén z piesne, na ktorú nás vyzvala zatancovať si prvý novomanželský tanec. Práve ju tvorila s textárkou Danicou Kováčovou. Má nádherné, liečivé slová a spája na hlbokej úrovni mužsko-ženské tvorenie: "Ukáž mi tvoje zranenie, a ja ti priznám svoje. Pravda ukončí nepokoje. Odložím zbrane, štít aj brnenie. Pravda je holá, predsa nás chráni jatriť si vzájomne boľavé rany."

Pieseň mala rýchlejšie tempo, takže slaďák nepripadal do úvahy...po počiatočných rozpakoch sme sa predsa len odhodlali tancovať pred všetkými v kruhu tak, ako sa nám žiadalo...

Keď Kristínka dospievala, prihovorila sa nám: "Život Vám prinesie aj prekvapenia...ako teraz tanec, o ktorom ste nevedeli, že príde...ale ktorý ste si napriek tomu užili...takže Vám prajem nezľaknúť sa nových výziev a isť do nich s otvoreným srdcom a užiť si aj tie zmeny, ktoré nastanú..."

Nakoniec nám ešte každí z hostí osobne poblahoželal a povedal pár milých slov. Ukladala som si ich do srdca. Keď na mňa prídu krušné chvíle, vytiahnem si ich odtiaľ...alebo si s Ľubkom nalejeme vínka do našich svadobných čaší...alebo sa pozrieme na našu bylinkovú špirálu a na rastlinky, ktoré sme sadili na svadbe...alebo si zapálime svadobnú sviečku, ktorú sme dostali do daru od našej blízkej priateľky....

Je toľko vecí, ktoré mi budú pripomínať tento deň...ale tie hlavné, tie najdôležitejšie, budú so mnou stále...budú ukryté už navždy v mojom srdci...moje spomienky...

Ak by sa Vám páčilo spečatiť svoju lásku takýmto krásnym obradom, kňažky Živeny Vás ním radi prevedú. Na stránke www.koloroka.sk v sekcii Spevádzanie obradmi nájdete mapku, kde sa môžete prepojiť s kňažkami z Vášho okolia.

S láskou...

Janka Rybka Kováčová