No pamätám si aj, ako som tie okná umývala. S pološialeným výrazom, s handrou v ruke, so zaťatými zubami, modliac sa, nech sa to malé dojčiatko nezobudí... - Musím to stihnúť, musím! Odriekala som si v duchu. Počuť mrnkanie. Stuhnem, dúfam, že sa mi to len zdalo. Nie nezdalo, malá je hore. Nervózne šľahnem handru na stôl a utekám za ňou, možno keď jej šikovno šupnem dudel, ešte zaspí. Áno, zaspí. Celá situácia sa ešte zo päť krát zopakuje. Vrie to vo mne, hnevám sa na to dieťa, že si aspoň raz nemôže súvisle pospať, aby som tie sprosté okná umyla...
Spoznávate sa v tom? Podobné situácie sa diali a dejú mnohým z nás. Teda, aspoň mne sa diali pri prvej dcérke často. Novopečená mamička, chytená do pasce všetkých svojich rolí. Nedokáže povedať "NIE" tým rôznym "MUSÍM", ktoré sa v nej ozývajú.
"MUSÍM..."
- ešte povysávať
- ešte požehliť
- ešte zavariť uhorky
- ešte ísť na nákup
- ešte objednať malej tie pyžamká
- ešte odpísať kamoške, že asi nestihnem ísť von
- vlastne radšej von pôjdem, čo ak ma nabudúce nezavolá?
- ešte sa oholiť
- ešte si umyť vlasy
- ešte dať prať
- ešte umyť to umývadlo - príde mama a tá si vždy všimne, keď je to umývadlo zaprskané...
- ešte... - doplňte si podľa ľubovôle... zoznam by mohol tisíc a jednu položiek, však áno!
Počkať, počkať. Kto vlastne hovorí, že musím? Mama? Manžel? Dieťa? Kamarátka? Svokra?
Nie. Nikto z nich. Hovoríme si to my samé. Hovorí tá naša časť, ktorá má o sebe túto mienku:
"Len vtedy, keď všetko zvládaš, za niečo stojíš. Len vtedy, keď tvoje dieťa prekypuje spokojnosťou, tvoja domácnosť sa trbliece, muž má plný žalúdok a prázdne... (pardon), keď v nedeľu rozvoniava koláč, a ty sama vyzeráš aj ráno po zobudení ako bohyňa, tak vtedy a jedine vtedy máš hodnotu."
Vtedy tá tvoja časť čuší a spokojne si hovie. Mimochodom, čušala už niekedy a hovela si spokojne? Pochybujem... Vždy si niečo nájde, vždy! Teda pokiaľ sa nenaučíte s ňou komunikovať.
A tak možno jednou z veľkých výziev (nielen) materstva je uvedomiť si, kto od nás čo požaduje. A priznať si, že najčastejšie sme to my samé/sami. Motivované túžbou po dokonalosti. V skutočnosti ale vystrašené, čo sa stane, ak tú dokonalosť nedosiahneme. Uvedomili ste si to niekedy?
A čo sa vlastne stane, ak tú dokonalosť nedosiahneme...?
Prekvapko... Vôbec nič! Máte odvahu to "vôbec nič" zažiť? Ja som mala a je to úžasné. Do života prišlo omnoho viac radosti, slobody a takého fakt pekného, uvoľneného žitia a bytia.
P.S.: Okná umývam, aj napečené mávam, aj plné žalúdky máme a aj spokojní na rôznych úrovniach sme :)
Komentáre