Neobyčajný (zá)ZRAK - Príbehy z mojej pracovne

Nazvala som ju Evou. Nezáleží na tom, či je ozajstná.

Jej príbeh je skutočný a možno sa vám pri jeho čítaní bude zdať tak trochu povedomý.

Požiadala som ju, aby vás sprevádzala mojou knihou a príbehmi mojich študentov. Súhlasila.

Zoznámte sa s Evou.

EVA

Rozmýšľam, ako macošsky sa niekedy správam k svojim očiam. V poslednej dobe teda dosť často. Hoci už zúfalo volajú o pomoc, štípu ako o život, pohadzujú si bolesť ako tenisovú loptičku sprava doľava, občas aj nečakaným úderom zozadu, tvárim sa, že nevidím, nepočujem, necítim. Ignorujem tento ich zúfalý „tenisový“ zápas o život. Lebo veď kto je tu pánom?

Pokračujem v civení na obrazovku počítača v snahe dokončiť ďalšiu z nekonečného radu „neodkladných vecí“. No a práve teraz nutne potrebujem vidieť a vedieť, ako skončí rozpozeraný film, hoci aj s ľahko predvídateľnou pointou. Pohyblivé obrázky akýmsi zvláštnym a nevysvetliteľným magnetizmom priťahujú moju pozornosť. Darmo sa snažím uhýbať pohľadom, pozriem von oknom, na knihy v polici, pohľadom zablúdim do kuchyne, magická sila neznámeho pôvodu moje oči nakoniec aj tak prilepí k obrazovke. Nevadí, že obraz sa zlieva, že už to nie je tá istá ostrosť čo včera.

Pre túto chvíľu to ešte dám.

SOS! Save our souls! Zachráňte naše duše! Výkriky do tmy našich unavených, vyčerpaných, do kolien idúcich, očí. Niekoľkohodinové, občas aj celodenné či celonočné filmové maratóny. Bezduché civenie na blikajúce pixely.

blik, blik, blik, blik... blik, blik, blik ... blik, blik, blik...blik

Dlho, dlho nič, a nakoniec jeden vynútený kŕčovitý žmurk.

Nepohnute civiem na obrazovku.

Nedýcham.

Nežmurkám.

Milióny drobných blikajúcich bodiek ma ako šikovný kúzelník hypnotizujú a znehybnia v pohodlnom kresle či na pohovke. Robia si so mnou čo chcú. Manipulujú mnou podľa ľubovôle. A ja sa nechám. Dobrovoľne. Prikývla som na všetky pôžitky svojej doby a prestala myslieť na to, ako sa s tým vysporiada moje telo.

Chúďatká oči. Ani len vo sne netušili, čo sme si pre ne pripravili v dvadsiatom prvom storočí. Ich zorné pole sme zúžili a vtesnali do 3,5 x 3,5 metra našich panelákových komôrok. Namiesto slnka ich kŕmime neprirodzeným umelým osvetlením. Okradli sme ich o pohľad na zelenú krásu hôr, lesov a lúk.

Uvoľnený pohľad do diaľky sme vymenili za namáhavé pozeranie na blízko.

Chceme byť v obraze a vedieť čo sa deje doma i za hranicami, nuž sledujeme printové médiá, internet alebo spravodajské televízne vysielania.

Chceme sa zabávať, a tak žijeme príbehy románových hrdinov v knihách alebo nekonečných denných seriáloch.

Chceme byť IN,  preto sledujeme najnovšie trendy v líčení, obliekaní, interiérovom dizajne a iných, opäť pre život „nepostrádateľných“ vecí, ktoré nám ponúkajú reklamy v renomovaných magazínoch, internetových portáloch, televízii.

Chceme mať jednoduchý život a  uľahčujeme si ho aplikáciami na všetko. Pomaly aj na dýchanie.

Chceme byť v neustálom sociálnom kontakte a tak sme naše životy premiestnili do online priestoru a človek od susedov, ale aj ten na druhej strane zemegule vie, čo si mal dnes na raňajky, s kým si obedoval a akej akcie sa plánuješ zúčastniť budúcu sobotu.

Pozeráme na dvojrozmerný svet, ktorý sme si vybudovali v okruhu 3 metrov od našich očí.

Ako málo nám stačí k životu.

Kus kábla a nabitá batéria.

Oči zafixované v jednej nemennej polohe.

V jednej nemennej vzdialenosti.

Bez pohybu.

Len nežmurknúť.

Ako veľmi by chceli pozrieť ďalej než len na obrazovku počítača. Prirodzená, no rokmi potláčaná detská zvedavosť v nich vyvoláva túžbu zistiť, čo sa deje tam vonku, za oknom, na ulici.  Len tak pozorovať ľudí náhliacich sa za svojimi povinnosťami, maminky s kočíkmi, dôchodcov s  ich štvornohými miláčikmi. Pohľadom zablúdiť až ku kopcom v diaľke a pomyselným štetcom na nose obkresľovať ich tmavé línie na svetlomodrom nebeskom pozadí.

Milióny farieb.

Nekonečnosť tvarov.

Božie vitamíny pre oči.

Lenže. Nedá sa. Teraz nemôžem. Som v sklze, nestíham. Šéf to chce mať hotové ešte dnes. A tak s nasadením profesionálneho zápasníka ťukám do klávesov ako o život.

Nedýcham.

Nežmurkám.

Krížim nohy, prirodzená ľudská potreba musí počkať.

Pre istotu nepijem.

Očami prechádzam po vysvietenej obrazovke a snažím sa zaostriť na rozlievajúce sa písmenká. Keď prižmúrim, je to ostrejšie. A tak žmúrim stále častejšie. Oči vysychajú a dostávajú červenkastý nádych pripomínajúci pohľad upíra. Pokúšam sa ho zahnať očnými kvapkami. Spočiatku to ešte ako tak zaberá. Lenže teraz už kvapkám každú chvíľu. Na okamih sa mi uľaví. Ale potom je to tu zas.

Suchosť.

Štípanie.

Červeň.

A ja kvapkám a kvapkám a neviem sa dokvapkať.

Žmúrenie sa stalo mojou druhou prirodzenosťou. Veď ako inak by som rozpoznala číslo autobusu. Či kolegu v práci. A už tobôž šéfa. Potrebujem predsa vedieť, s akou náladou prichádza, aby som sa vedela vnútorne naladiť aj ja a v správnom momente prepnúť na režim útek alebo útok.

Sú však chvíle, keď samotné žmúrenie nestačí. Únava spôsobuje, že z písmen sa stáva len ťažko rozoznateľná tmavá šmuha plávajúca na žiariacej obrazovke. A šéfovo rozpoloženie odhadujem hlavne podľa intenzity a tónu jeho hlasu.

Na číslo autobusu sa už len bezradne pýtam vedľa stojaceho spolučakateľa. 

JE ČAS.   

Úryvok z pripravovanej knihy Neobyčajný (zá)ZRAK - Príbehy z mojej pracovne, ktorá verím, že v krátkej dobe pribudne v mojom obchodíku na Čo dokáže mama

Daniela Maťuchová - ProVitalis | Čo dokáže mama (codokazemama.sk)