Nový seriál: Náš život na ostrove Maurícius

Išli by ste s dvoma deťmi na dva mesiace spoznať ostrov Maurícius, jeho miestnych obyvateľov a celkovo ochutnať život v raji? Mladá slovenská rodinka do toho išla! Seriál o ich ceste si môžete vychutnať každý týždeň práve tu!

Kto sme?

Sme šesť členná svorka - mama Lucka, ocko Radko, 5 a pol ročný nezbedník Andrejko, 2 a pol ročná okatá Hanka a naše dve fenky Wifi a Bufy. Všetci si spokojne nažívame v Pezinku. Ocko je IT-čkár, ja som vyštudovaná učiteľka nemčiny, no pracovala som v nadnárodnej spoločnosti. Momentálne som na materskej. Andrejko je posledný rok škôlkarom. A náš ocko môže pracovať z hocikadiaľ. Ideálna kombinácia podmienok pre cestu niekam ďaleko a na dlhšie.

K niečomu sa vám priznám. Naše detváky videli more len raz. Nie sme teda žiadni veľkí cestovatelia, ale úplne obyčajná rodina. A teraz ešte jedno desivé priznanie - deti ešte nikdy neleteli lietadlom! Tak a je to vonku. Už to viete. Takí sme my šialenci, že po prvej dovolenke v Chorvátsku im hneď nadelíme cca 12 hodinový let a dvojmesačný pobyt v exotike. Nevadí. O to bude toto čítanie zaujímavejšie.

Prečo práve Maurícius?

Pri rozhodovaní, kam ísť, zavážilo, že Maurícius je malý ostrov, ktorý sa dá precestovať  krížom krážom za zhruba tri hodinky. Nič tam nie je ďaleko. Je tam tiež dobrá zdravotná starostlivosť. Nežijú tam žiadne smrteľne jedovaté živočíchy a nechytíte tam žiadnu nebezpečnú tropickú chorobu. Hľadali sme proste bezpečné miesto pre naše deti.

Maurícius je niekdajšia francúzska, britská a holandská kolónia, takže je tam cítiť európsky vplyv naozaj z každej strany. Obyvateľstvo je tiež multikultúrne. Na ostrove môžete nájsť taktiež skutočne medzinárodnú kuchyňu. Ani naše prieberčivé deti nebudú hádam hladovať. Plusom bolo aj, že sa mi cez facebook podarilo spojiť s niekoľkými Slovákmi, ktorí na Mauríciu už roky žijú a veru sa im odtiaľ nechce. Tak bolo rozhodnuté. Poletíme na Maurícius!

Letí, letí, všetko letí alebo sme tu!

Najväčšie obavy sme mali z cesty. Hlavne z toho, ako to dajú deti. Čakal nás 5 a pol hodinový let Bratislava-Dubaj, 4 hodinový prestup v Dubaji, 6 hodinový let Dubaj-Maurícius a 1 hodinka v aute z letiska.

Na naše milé prekvapenie to nebolo až také hrozné. Deti všetko okolo zaujímalo, keďže to bol ich úplne prvý let v živote. Boli veselo hluční. Už v Bratislave na letisku pútali pozornosť. Vyspevovali tak nahlas, že k sebe prilákali skupinku pripitých, ale milých, pánov v stredných rokoch, ktorí s nami leteli do Dubaja. Dostali od nich sladkosti, ktoré samozrejme hneď zjedli. Spomínaní pripití páni, čuduj sa svete, sedeli v lietadle blízko nás. Z hodiny na hodinu boli pripitejší a žoviálne komunikovali s našimi deťmi, ktoré z toho boli celkom potešené. My už menej. Zvyšok letu sa zabávali kreslením, hraním s plastelínou a fotením sa.

Očakávali sme, že počas prestupu v Dubaji Hanka zaspí v nosiči. Predsa len, je to ešte drobec a bolo už okolo polnoci nášho času. Ale poznáte to - rodič mieni, dieťa mení. Takže naše deti behali okolo ostatných čakajúcich, vykrikovali a spievali. Môj muž sa za nich hanbil asi tak tri krát za hodinu, no ostatným to zjavne neprekážalo. Oproti sediaca pani v čiernej burke, ktorej bolo vidno len oči, vytiahla z hlbín svojho odevu dve čokolády a s usmievajúcimi sa očami ich podávala Andrejkovi a Hanke. Tí si ju nedôverčivo obzerali, ale keďže išlo o čokoládu, neváhali dlho. Zhruba o hodinku neskôr svojím vyvádzaním zaujali staršiu Češku, ktorá sa ich pýtala kam cestujú a z tašky vytiahla...hádajte čo!? Áno. Zase sladkosť! V lietadle smer Maurícius boli naše deti unavené a zároveň „naspeedované“ všetkým tým cukrom, čo je teda dosť zlá kombinácia. Hanka spala len na dve hodiny, nevedela sa uložiť. S Aďom to bolo jednoduchšie, väčšinu letu prespal. My s Radkom sme nespali vôbec.

Keď konečne pristávame na tropickom ostrove v Indickom oceáne, sme všetci totálne unavení. Celkom dlho ešte čakáme na imigračnú kontrolu. Musíme ukázať spiatočné letenky, uviesť adresu ubytovania, cieľ pobytu a tak ďalej. Konečne vychádzame z letiska, kde nás čaká pán, ktorý nás vezie na prvé ubytovanie. Za neustáleho džavotu našich nezničiteľných detí z auta sledujeme Maurícius. Je neuveriteľne zelený. Pozeráme na farebné domy, červenú zem, na žiarivo modrú oblohu napravo a čierne mračná naľavo. Čudujeme sa, že za hodinu sa trikrát rozprší a trikrát vyjasní. S úžasom sledujeme špicaté hory a hustý palmový les, z ktorého stúpa biela para. Sme plní očakávaní.

Ubytovanie – čistá katastrofa!

Prvý dojem bol zlý. Okrem cesty bolo mojou nočnou morou škaredé špinavé ubytovanie. A zrazu nás víta starší veľmi milý pán a vedie nás hore schodmi na poschodie svojho rodinného domu. On býva na prízemí. Zvonku dom vyzerá ešte celkom obstojne, no vo vnútri smrdí ako starý zatuchnutý sklad. Nesiem na rukách spiacu Hanku a opatrne sa obzerám. Vymeníme si s Radkom nie príliš nadšené pohľady. Na fotkách to vyzeralo super, realita je o niečo horšia. Zatuchnutý apartmán je naoko uprataný, no v rohoch a kútoch vidno nánosy starej špiny. Kúpeľňa má úplne vlhký strop, ktorý opadáva. Záchod a postele sú chvalabohu čisté. Domáci nám ukazuje, kde je čo a necháva nás samých. Máme to rezervované na mesiac, no hneď vieme, že tu neostaneme dlho. So zmiešanými pocitmi si ľahneme a dospávame precestovanú noc. Poobede sa ideme rozhliadnuť po okolí.

Je to pecka!

Sme v dedinke Mont Choisy na severe ostrova. Vyzerá to tak, že tu toho veľa nie je. Jeden malinký obchod, ktorý honosne nesie meno supermarket a nič v ňom nemajú. Zato ale pekné ulice lemované palmami a exotickými kvetmi. Obzeráme si farebné vtáčiky a zeleného gekona, ktorého stretneme cestou. Pomedzi stromy už z diaľky vidíme to, čo nás láka najviac. Nádhernú dlhokánsku pláž a azúrovo modrý oceán. Pohľad úplne ako z pohľadnice nám v sekunde pomohol zabudnúť na sklamanie z ubytka. Deti sa strašne tešia, hrajú sa v piesku, naháňajú vlny. Sedíme s Radkom v bielom piesku a bez slov „čumíme“ okolo seba. Toto je fakt pecka! Usmievame sa.

Večer naštartujeme internet a aktívne hľadáme nové ubytovanie. Podarí sa. Na druhý deň si ideme pozrieť apartmán do neďalekého rušnejšieho mestečka Pereybere. Super, budeme sa sťahovať. V zapáchajúcom dome nakoniec ostávame 5 nocí. Musím povedať, že sme si trochu aj zvykli a po dvoch dňoch nám to už neprišla až taká katastrofa. Domáci bol veľmi ochotný, zlatý starší pán s dvoma deťmi. Prvé ráno nám doniesol čerstvé pečivo, ďalší deň nás odviezol na nákup. Všetko nám poukazoval, povysvetľoval a Andrejka hneď vzal za ruku ako keby bol jeho vlastný. Ach jaj, bojujeme s výčitkami svedomia, že tomuto dobrému človeku ideme povedať, že chceme odísť. Že nám jeho dom nie je dosť dobrý. Ale nedá sa inak.

Nabudúce vám okrem iného napíšem o našom takmer hororovom prvom večeri na Mauríciu.

Pre viac fotiek z našej cesty pozrite : TU

Lucia