Rysovanie + Operný spev / (ZUMBUCCA X všetko len raz) = ?
Máte pocit, že na Vás šijem nejakú búdu? Možno :) Tak schválne - keď si opäť prečítate nadpis príspevku, ktorý je tak trochu hlavolamom, aká je podľa vás správna možnosť, ktorá by mala nasledovať? Túto "lakocinku" som dávnejšie zadala aj ako hádanku do našej podpornej regionálnej FB skupiny "Nosíme deti v Prešove". Aké odpovede zazneli?
 
  • precíznosť, jemnosť a citlivosť
  • umenie
  • láska
  • svaly, vzpriamenosť
  • Giuseppe Verdi - Nabucco
  • Banská Bystrica :) ... "A nerobila Zuzka B. náhodou v opere???" :D
Áno, áno :) Aká je teda správna odpoveď? Predsa Zuzka Bakičová :) Táto šikovná mladá žena, partnerka a mama 5. ročného Andrejka, pôvodom východniarka (dodnes srdcom aj dušou ;) ), momentálne usadená v Banskej Bystrici, spojila svoju lásku k matematike, rysovaniu, šitiu a k umeniu, a vzniklo niečo, o čo sa pomaly bijú mamičky z celého Slovenska :) Avšak nechcem vyvolať dojem, že Zumbucca je to, čo Zuzku výhradne charakterizuje :) Áno, keď sa pozeráme na jej nosiče, málokedy sa stane (či vôbec), že nehíkame od nadšenia :) Ale to nie je to jediné :) Aj preto som ju pred pár týždňami oslovila, či by si nenašla čas na spoločný rozhovor a neprezradila trochu viac - o sebe, nosení, svojej práci, túžbach a o všetkom, čo jej napadne. Ako to dopadlo, si môžete prečítať v prvej časti nášho rozhovoru. Preto si urobte pohodlie a dajte kávičku - rozhovor začína :)
 
Zuzka so synom Andrejkom

Zuzka, aká je Tvoja pôvodná profesia? Čo si vyštudovala?

Vyštudovala som Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Takže moja pôvodná profesia je učiteľka II. stupňa základnej školy, kombinácia predmetov matematika a hudobná výchova.
 
Aj si sa tomu v praxi niekedy venovala?
Veľmi som chcela učiť. Chcela som sa venovať hlavne matematike, ale po skončení VŠ som nedostala príležitosť. Respektíve nebolo v tom čase v Banskej Bystrici a blízkom okolí voľné pracovné miesto učiteľky matematiky. Takže som nastúpila na pozíciu asistentky generálneho riaditeľa jednej štátnej firmy a odtiaľ som asi po dvoch rokoch išla priamo na materskú dovolenku.
 
Čomu sa venuješ mimo svojej profesie?
Vyznie to možno paradoxne, no to, čo som vyštudovala (matematika a hudobná výchova), je súčasne mojím veľkým koníčkom. Mám veľmi rada hudbu a vždy som ju aj mala rada. Priznám sa však, že ma veľmi nebavilo doma „drilovať“ a hrať na nástroji (chodila som na husle a klavír do ZUŠ). Počas VŠ som však spievala v školskom zbore a po jej skončení som (aj vďaka môjmu Peťovi) začala spievať ako externistka v zbore Štátnej opery tu v Banskej Bystrici. Momentálne už aktívne nespievam, pretože sa naplno venujem svojej aktuálnej profesii. Môj Peťo však ostal. On je stále aktívny člen zboru a pravidelne spieva. Bolo by pre nás oboch ťažké zladiť svoje účasti na skúškach a predstaveniach po večeroch s malým dieťaťom (neustále k nemu hľadať nejakú opatrovateľku a podobne). Ale k opere mám stále blízko, občas sa chodíme s malým „pozrieť na tatu :)“, a tak si do istej miery kompenzujem tú hudobnú stránku svojej vyštudovanej profesie a napĺňam svoj vzťah k hudbe. 
 
A matematika?
 

To je moja láska ešte zo základnej školy! Nikdy som v nej nebola najlepšia z triedy, ale vždy ma fascinovali rôzne záhadné úlohy a hlavolamy. Všetko to, čo sa nemuselo riešiť len cez „nabifľované“ poučky a pri čom bolo potrebné použiť hlavu pri hľadaní alternatív a možností riešení. Zbožňovala som takéto úlohy! Žiadne mechanické aplikovanie vzorcov, ale riešenie pomocou vlastných logických postupov. Vždy, keď sa na našej škole organizovala Pytagoriáda alebo matematické olympiády, tak Bakičová bola na čele zoznamu účastníkov. Aj keď som nie vždy vedela nájsť cestu k správnemu výsledku, stále som sa zapájala, lebo ma to jednoducho fascinovalo. Toto bol aj jeden z dôvodov, prečo vo mne láska k matematike zostala aj po základnej škole. Dokonca aj na vysokej škole, keď som si volila tému diplomovej práce, tak som si v hlave automaticky povedala – to bude z matematiky a budú to hlavolamy! A naozaj, jej obsahom boli práve najrôznejšie druhy hlavolamov, ktoré sme s deťmi riešili. A bolo to úplne super! Tam sa skrýva moja láska k matematike! Rovnako aj v súkromných doučovaniach, ktoré som poskytovala už počas VŠ až do času, kým som nezačala aktívne a veľa šiť. Okrem hlavolamov som však na matematike milovala aj niečo iné – rysovanie! Geometria bola tým, čo ma zo „školskej“ matematiky asi najviac bavilo. Priestorové videnie, rôzne rezy kociek, ihlanov a iných geometrických útvarov, ktoré sme robili na strednej škole. A dá sa povedať, že toto mi ostalo až dodnes a prakticky to využívam vo svojej tvorbe. 

 

Zuzka (v strede) v kostýme z opery Krútňava od E. Suchoňa
Zuzkin Peťo v kostýme z opery Macbeth od G. Verdiho

Ako si sa dostala k noseniu detí? Čo ťa k tomu priviedlo?

Samozrejme, v prvom rade vďaka môjmu synovi, ktorého som aktívne nosila :) No v skutočnosti za tým stoje dve moje kamarátky. Úplne prvou bola spolužiačka z vysokej školy, ktorá bola výnimočná a iná ako všetky štandardné dievčatá. Hneď po vysokej škole mala dieťatko, ktoré viazala. Toto bolo pre mňa práve to iné, čím sa odlišovala. Skutočnosť, že ideš po ulici a popri množstve detských kočíkov vidíš niekoho, kto má na sebe dieťa uviazané v šatke, ma na nej neskutočne fascinovalo. Druhou bola kamarátka, s ktorou sme boli spolu v pôrodnici, a ktorá svojho prvého syna tiež nosila. Tieto dva príklady ma primäli k tomu, aby som sa nad tým zamyslela. Zdalo sa mi to veľmi zaujímavé, tak som si povedala, že to chcem vyskúšať.

 

Aký bol Tvoj syn nosenec? Mali ste nejaké ťažkosti alebo krízy?
Malý bol zlaté dieťa! Naozaj sa veľmi rád nosil. Nikdy sme nezažili výraznú „nosiacu krízu“, že by sa dieťatko nechcelo nosiť. Práve naopak, vždy sa na to tešil! Čo ma však definitívne presvedčilo o potrebe nosenia, boli prvé týždne po jeho narodení. Stále som mala pocit, že ho mám iba na rukách, alebo len ležím a on je „prisatý“ (dojčenie v ležiacej polohe bolo pre mňa najpohodlnejšie). Malý mal navyše tendenciu piť veľmi často, no v malých dávkach. Bol taký „degustátor“ :) Tu niekde bol pre mňa ten signál, že si musím zadovážiť šatku (nad nosičmi som vtedy vôbec neuvažovala). Aby som sa trošku „odizolovala“ a aby som sa dostala, obrazne povedané, von zo spálne. Aby som nebola len „tá“, čo má dieťa, ale napríklad si aj niečo sama urobila v byte a podobne. Čiže, zopakujem sa, malý bol ako nosenec úžasný. Páčilo sa mu to, pričom sme sa od začiatku nosili naozaj intenzívne. Pokiaľ bol veľmi maličký (prvé mesiace), tak strávil, bez preháňania, v šatke skutočne aj 6 -8 hodín denne.
 
Patrila si medzi tie mamičky, ktoré svoje dieťa výlučne nosili?
Tak to zase nie, mali sme aj kočík. Ten preferoval môj partner. Chodil vtedy pracovne na „týždňovky“, ale keď prišiel na víkend domov, pravidelne chodieval s malým von. Občas sa mu ale stávalo, že do polhodinky boli naspäť, pretože malý plakal a nechcel sa utíšiť. Prípadne sme šatku nosili dolu v kočíku, alebo ako podložku do kočíka, keďže malý je marcový a pamätám si, že v tom roku bolo pomerne chladno. Takže som šatku používala aj ako „poistku“, keď bolo skutočne najhoršie a malý, hoci bol prebalený a napapaný, dával hlučne najavo svoju nespokojnosť :) V takom prípade som si ho provizórne na ulici uviazala do šatky, aby som sa dostala aspoň do obchodu. Nebol teda výlučne nosené dieťa, no tie prvé tri mesiace naozaj u nás prevládalo nosenie v šatke.
 
Zuzka s rodinou :)

Do koľkých rokov si ho nosila?

Naozaj intenzívne som ho v šatke nosila približne do jedného roka, kedy začal sám chodiť. Keď spomínam intenzívne nosenie, tak to bolo naozaj dennodenné šatkovanie. Po asi jeden a pol roku sme frekvenciu nosenia (už nie v šatke, ale v nosiči) znížili, nakoľko malý chcel čoraz častejšie cupitať po vlastných. Samozrejme, po chvíli ho nožičky začali bolieť a chcel ísť na ruky. V takom prípade putoval priamo do nosiča... A väčšinou aj priamo do ríše snov :) Pamätám si príhodu, keď mal tri roky a boli sme v lese na hubách. Vtedy nám v nosiči spokojne prespal celú dvojhodinovú prechádzku v prírode. Takže bol nosený ešte ako trojročný, no to už bolo v prípadoch, že sme sa niekam premiestňovali alebo cestovali. Nemali sme auto, do ktorého by sme poskladali kočík, takže vždy, keď sme mali nejakú akciu, šli sme na výlet alebo cestovali k svokrovcom (vlakom na východ a autobusom na západ), vedeli sme, že nosič je to, čo nám veľmi pomôže. Nielen svojou praktickosťou, ale aj tým, že som si napríklad sadla s malým v nosiči do vlaku cestou k mame, on do desiatich minút zaspal a ja som si polovicu niekoľkohodinovej cesty naozaj oddýchla... :)
 
V čom si najradšej nosila?
 

V mojom prípade účel svätil prostriedky! V tom období som nerozmýšľala o nejakých možnostiach a nevyberala si. Ako som už spomínala, mojou motiváciou nosiť bol hlavne pocit „slobody“ s dieťaťom a voľných rúk. A predovšetkým v tom čase ešte nosenie na Slovensku neprežívalo taký boom ako dnes. Neboli také široké možnosti výberu! Pamätám si, aká som bola šťastná, keď mi z internetového obchodu prišla moja prvá šatka-nešatka (v skutočnosti to bola skôr bavlnená plachta alebo plátno :) ). Malý mal asi dva týždne a ako som už spomínala, bol často prisatý, tak som sa rozhodla si ho prvýkrát naviazať podľa pokynov priložených k šatke (dnes sa už na tom svojom „originálnom“ viazaní len pousmejem...). A ono to naozaj fungovalo! Prišla ku mne na návštevu moja mama a hovorí mi, že aká som vysmiata! Tak som jej odpovedala, že som šťastná z toho, že mám uložené dieťa, že malý pokojne spí a ja sa môžem hýbať po byte. Pamätám si to, ako by to bolo dnes, najneskôr včera! Toto bol ten bod zlomu, ktorý ma presvedčil, že nosenie je pre nás to pravé. Nanešťastie som po pár týždňoch nosenia zistila, že mi pri dlhodobom nosení trošku „odchádzajú“ ramená. Nevedela som prísť na to, v čom je problém, tak som začala čítať dostupné internetové stránky venujúce sa problematike nosenia. Na základe nových informácií som si asi po mesiaci viazania kúpila svoju prvú naozajstnú šatku – Storchenweige Anna. Keď som tú svoju šatku-nešatku vymenila za naozaj kvalitnú šatku, bol to pre moje plecia obrovský rozdiel! Do „Anky“ som sa zamilovala na prvý pohľad! Až tak, že som ju doteraz (aj keď som už prestala nosiť a šatkovať) mala odloženú a nedotknutú ako veľkú spomienku. Po zhruba mesiaci „šatkovania“ syna (či skôr učenia sa viazať šatku) som sa definitívne odhodlala a začala som normálne chodiť von aj na celý deň, keďže problémy s ramenami vďaka kvalite šatky pominuli. Tak sme sa začali s kamarátkou a spolužiačkou zo ZŠ pravidelne stretávať (má o pár mesiacov staršieho syna), mávali sme také celodenné „babské jazdy“ (čo nám v mierne upravenom režime zostalo doteraz). Nakoľko sme boli obidve na materskej a obidve sme mali „chlapov“ v práci, tak sme sa stretli a až do večera sme boli buď niekde vonku na výlete, alebo som ja bola na návšteve u nej a naopak. Pretože naše mestá ležia na jednej železničnej trase, zvykli sme cestovať vlakom. To boli udalosti, pri ktorých viem, že mi šatka veľmi pomohla.
 

 

V súčasnosti niektoré mamičky hovoria, že sa vo svojom okolí stretávajú aj s negatívnymi reakciami na nosenie svojho dieťatka. Tiež si mala podobnú skúsenosť? 

Vieš, pred tými piatimi rokmi nebola situácia taká, aká je dnes. Neboli rôzne podporné skupiny, poradkyne nosenia, workshopy a podobne. Takže keď som sa prešla po námestí v Banskej Bystrici s malým uviazaným v šatke, bola som tak trochu za „exota“. Asi podobne ako tá moja vyššie spomínaná kamarátka z VŠ, ktorá nosila ešte pár rokov predo mnou. Reakcie ľudí boli rôzne, pričom prevládali hlavne zvedavé pohľady. Ale mám aj jednu úsmevnejšiu príhodu. Keď mal malý asi mesiac, cestovali sme na návštevu k svokrovcom na západ. Bolo to niekedy v apríli a vonku bola ešte zima, takže som cez šatku mala natiahnutú aj zimnú bundu a malému zo šatky trčali len nožičky. Nastupovala som do autobusu a pýtam si celý lístok a k nemu nejaký lístok pre malého do jedného roka. Vodič sa mňa pozrel, usmial sa a hovorí: „Vám ale stačí len jeden lístok, tehotné si nemusia kupovať dva!“ Tak som sa pre zmenu zasmiala ja, viac som si rozopla bundu a ukázala mu môjho Andrejka a povedala: „Ja nie som tehotná, ja už mám nejaký ten týždeň po pôrode!“ Vtedy doslova „vyvalil“ na mňa oči, prekvapený, že vidí pod bundou dieťa. Samozrejme, že jeho prvá otázka bola, či sa malý nezadusí! Keď som mu povedala, že momentálne sladko spinká a nevyzerá, že by sa mu v šatke nepáčilo, tak sa iba zasmial a pokýval hlavou. Bolo to naozaj milé. Jasné, že som vtedy za malého neplatila a šla si sadnúť :) Všeobecne sú ale reakcie okolia stále rozmanité. Niektorí ľudia s nosením sympatizujú, iní to veľmi kritizujú. Napriek tomu, že sa snažíme robiť noseniu osvetu a na rôznych akciách s ľuďmi aktívne komunikovať, stále je názor spoločnosti na nosenie rozpoltený. Jednoducho, páči-nepáči...
 
Ako si sa dostala k tomu, že začneš šiť nejaký nosič? Ako vznikla Zumbucca?
Prvý prototyp "Zumbuccy"
K šitiu som mala blízko už od svojho detstva. Začala som, keď som mala 5 rokov, lebo moja mama šila pre nás, teda pre mňa a brata, rôzne kusy oblečenia. Tam niekde vznikol prapočiatok môjho vzťahu k šitiu. Pamätám si, ako som päťročná mojej mame kreslila do strihových príloh v starých Burdách. Ona mi vyznačila, ktorú líniu mám sledovať a ja som jej celá šťastná kreslila strihy. Tam to niekde začalo. Neskôr som sama začala v rukách šiť šaty pre svoje bábiky a podobne. Počas strednej školy som si už šila moje prvé kostýmy a spolužiačkam skracovala sukne a nohavice. Po maturite a na vysokej škole som síce šijací stroj odložila do skrine, ale všetko sa zmenilo, keď som nastúpila na materskú dovolenku. Bola som so synom prvé mesiace sama doma (keďže partner bol na „týždňovkách“) a aj keď mi malý dával celkom „zabrať“, stále som mala pocit, že sa nudím. Patrím totiž medzi hyperaktívnejších ľudí, ktorí nedokážu len tak sedieť s vyloženými nohami. Ja aj keď pozerám film, potrebujem niečo robiť s rukami, aspoň štrikovať, háčkovať, či čokoľvek iné. V takomto rozpoložení som začala vytvárať pre môjho malého rôzne vecičky a kreatívne hračky. Keď mal Andrejko približne rok, prišiel vážny podnet od už vyššie spomínanej kamarátky Aleny (s ktorou sme sa tak intenzívne stretávali). Jej syn nebol šatkovaný. A keď sme ho skúšali uviazať do šatky (aby nemusela so sebou brávať kočík, keď sme sa „túlali“ po vonku), tak sa mu to mimoriadne nepáčilo, až dostával záchvaty „hystérie“. Preto sa ma raz spýtala, či neexistuje nejaký detský nosič, ktorý by tento problém vyriešil a bol aj cenovo prijateľný, aby aj ona mohla malého nosiť a mať tak väčší komfort. Začali sme teda hľadať a zisťovať, aké sú možnosti. Samozrejme, že prvé, čo mi napadlo, bol ten klasický hliníkový nosič z filmu „S tebou mě baví svět“, no ten sme zavrhli pomerne rýchlo :) Nakoniec sme narazili na jediný, vtedy ako-tak dostupný nosič, a to bola Manduca. Problém však bol, že jej cena bola nad naše finančné pomery. Kamarátka vtedy na adresu Manducy povedala, že niečo takéto áno, no nie za tú cenu. Snažila som sa jej pomôcť, trochu som „googlila“ a skončilo to tým, že som vtedy vytvorila prvý prototyp svojho ergonosiča – prvú Zumbuccu (ktorá však v tom čase ešte názov nemala). Pamätám si, že som vtedy zo starého batohu odstrihla popruhy, kúpila nejakú látku a urobila niečo, čo by spĺňalo kritériá ergonomickej polohy, niečo, v čom by sa dalo nosiť a kamarátka tak bola odbremenená od kočíka. Prvý nosič teda vznikol na podnet mojej kamarátky a bol pre ňu a jej syna. O čosi neskôr som si uvedomila, že manipulácia so šatkou začína byť aj pre mňa neefektívna, hlavne keď sa malý chcel chvíľu nosiť a chvíľu behať sám. Prestávalo ma baviť stále sa viazať a rozväzovať, pričom sa mi po zemi zbytočne váľali a špinili cípy šatky. Vtedy nastal druhý zlom, kedy som si povedala, že aj pre seba urobím podobný nosič. Ale teda, už trošku kvalitnejší! Vznikol teda upravený a vylepšený prototyp pre mňa. Nato sa mi ozvala ďalšia dobrá kamarátka s prosbou o ušitie, potom ďalšia, a tak sa to postupne rozširovalo. Počet ušitých nosičov stále rástol a chýbalo mu len meno. Tak vznikol názov Zumbucca.
 
 

Má tento názov aj nejaký význam?

Dnes už môžem hrdo povedať, že viem, čo znamená. Pred tými štyrmi rokmi som ho prvýkrát počula a zapáčil sa mi. Príliš som ale neskúmala čo sa za ním skrýva... Až po niekoľkých rokoch som sa dozvedela etymológiu toho slova a hrdo sa ňou pýšim.
 
Čo teda znamená?
Názov Zumbucca je výtvorom môjho partnera Peťa. Učí slovenčinu a je pomerne dosť sčítaný. Keď som sa ho vtedy spýtala, ako by som mala čo najvýstižnejšie nazvať svoj výrobok, začal rozmýšľať a skúšať rôzne varianty. Nakoniec prišiel so slovom ZUMBUCCA. Až po istom čase mi povedal, že ho vytvoril spojením dvoch slovných základov: ZU - čo znamená Zuzka a symbolizuje mňa ako autorku nosiča, a latinského slova BUCCA (tvár, líce, ústa) - reprezentujúceho jednu zo základných zásad ergonomického nosenia detí – nosenie „tvárou v tvár“. Spájacie písmeno M v tomto názve charakterizuje ergonomickú polohu nožičiek detí pri nosení. Obrazne sa teda dá povedať, že názov ZUMBUCCA znamená “Zuzka nosí tvárou v tvár.” Myslím, že nič výstižnejšie už ani nemohol vymyslieť a ja mu za to ďakujem! :)
 
www.codokazemama.sk/obchod/zumbucca
Do nosenia priatelia ;)

Komentáre