Sebadeštrukcia

blog od mamičky Dominiky Ballayovej 

Len ja som si všimla ako sa všetky do jedného snažíme oklamať samé seba, že materstvo je úžasné? Celý ten sebaklam začal, keď som otehotnela. Bola som celá natešená, veď je to to najkrajšie obdobie v živote, bude vo mne rásť moje vytúžené bábätko, budem mať krásne okrúhle bruško a tvár mi bude žiariť šťastím.. Docvaklo mi to pri prvom objatí záchodovej misy. Túto situáciu som síce už dobre poznala, avšak pred tým jej predchádzalo zopár hodín bujarej zábavy. Teraz už žiadna zábava. Naopak, von som prestala chodiť, lebo hlava mi padala už po večerníčku a popíjať džúsik s hlúčikom podgurážených kamarátov zrazu nebolo to pravé orechové. Navyše, s rastúcim bruškom na mňa aj v nefajčiarskom s fľašou minerálky, všetci pozerali ako na mimozemšťana. Niektorí ma podporili obdivom, že aj napriek tehotenstvu nesedím doma, niektorí sa ma pýtali, či to ešte zvládam. A ja som nechápala, prečo by som nezvládla sedieť a piť vodu, veď to som sa naučila už vo veku niekoľkých mesiacov a ani vtedy to ľuďom neprišlo až také čudné. Pri niektorých akciách sa so mnou proste už ani rátať nemohlo, všade sa fajčilo, ani hluk sa mi už nezdal pre bábätko veľmi vhodný a tak som postupne zostávala stále viac sedieť sama doma. V kombinácii s prívalom tehotenských hormónov, v ktorom som sa priam topila, som sa cítila strašne opustená a nepodstatná. Väčšinu dňa som buď revala, alebo nadávala ešte aj na to, že vyšlo slnko. Alebo oboje naraz.. A to okrúhle bruško? Okrúhla som bola celá! Stal sa zo mňa slon. Pribrala som 21 kíl a zadýchala som sa aj po ceste na záchod, na ktorý som sa mohla rovno presťahovať. Z tváre mi žiarili akurát vyrážky a nikdy by som si ani len nevedela predstaviť ako veľmi sa budem tešiť na pôrod.

Sedím s mobilom v ruke, listujem si fotky z toho obdobia a mám úsmev na tvári. Myslíte, že je tam nejaká fotka, kde som unavená ako kôň a celá sivá, zelená, vyhádzaná? Myslíte, že som si odfotila moje obrovské nohy so safalátkami miesto prstov? Mám snáď nejakú fotku po prerevanej noci, kedy som sa cítila opustená? Nie. Na všetkých fotkách som, vyškerená, nastajlovaná (prípadne vyfotošopovaná), šťastne otŕčam bruško, ktoré na fotke vôbec nevyzerá také ťažké a nemotorné. Teraz tu sedím s tým mobilom a čudujem sa, prečo som si toto pekné obdobie viac neužila. Vzápätí neverím vlastným ušiam, že tomuto obdobiu zrazu hovorím „pekné“.

Ale tým to všetko nekončí. Práveže to celé len začína. Tešila som sa na pôrod? Po 12 hodinách kontrakcií som sa ho už nevedela dočkať! Ešte som netušila, čo všetko ma potom čaká. Bola som presvedčená, že po pôrode budem chcieť byť s mojim bábätkom a starať sa oň. Aká je to len hlúposť, že mi ho po pôrode zoberú. No, musím úprimne priznať, že som bola rada, že môžem ležať a aspoň trochu si zdriemnuť. Keď poobede prišiel manžel a ponáhľal sa za sestričkami, aby nám už malú konečne priniesli, nenápadne som ho ešte zdržovala. Ale na druhú stranu som sa už nevedela dočkať, ako si ju objímem a ako ju budem kojiť. Veru, nikto mi nepovedal, že kojenie bolí, že mi popraskajú bradavky a vôbec, že to bude obrovský boj a najbližšie týždne jeden z mnohých dôvodov prečo zas a stále revem. Na tie nekonečné štyri dni na šestonedelí ani radšej nebudem spomínať. Myslela som, že tam tie sestričky vyvraždím a keď bola malá na 3. deň stále dosť žltá, revala som, lebo som bola presvedčená, že tam budem musieť byť dlhšie. Rady o tom, že mám spať vždy keď spí malá, som si vzala k srdcu a fakt som sa snažila oddýchnuť si. Poučila som sa už po tom, ako som pri pôrode nespala celú noc a o 9. ráno, keď už išlo do tuhého, mala som dosť. Malá ma veru nebudila, novorodenec spí fakt veľa, ale vždy keď som si ľahla, dovalila sa nejaká sestrička milujúca svoju prácu, alebo doktorka, alebo aspoň upratovačka. Každý samozrejme nechal dvere dokorán, aby k nám do izby lepšie doliehal plač ostatných bábätiek, keď už tie naše spia. Zaštopkaná ako ponožka som mala celkom problém zliezť zas z tej vysokej nemocničnej postele a odťapkať sa k dverám, aby som ich zas zavrela.

Utrpenie v nemocnici skončilo a začalo to domáce. Trápenie s rozbehnutím kojenia som už spomínala, ale vytrvala som a aj bolesť chvalabohu zmizla. Prvé noci boli fakt masaker. Nevedela som ako to utíšiť, keď to revalo, nevedela som prečo to reve, vstávať každé 2-3 hodiny, niekedy nespať celú noc, okrem toho som stále nebola OK ani ja sama a tá lemra lenivá vedľa mňa v posteli si kľudne spí! Nemožný chlap, ani nakojiť to dieťa nevie! Všetko je len na mne a on si nerušene spí. Asi najťažšia noc bola, keď som z naliatych pŕs dostala horúčky. V jednom sa mi spravila krásna bolestivá hrča, za noc som vymenila 4 prepotené pyžamá a vkuse som sa triasla zimou. A nemohla som sa ani vyspať, lebo bábätko ma potrebuje. Keď nie je hladné, tak reve aspoň len tak, aby sa vedelo, že je tu, aby som ho objímala a natriasala po celom byte, celú noc. Muž by mi s ňou aj pomohol, ale chudáčik nemohol. Musel ísť zapiť dcéru, aby bola zdravá. Keby ochorela, v živote si to neodpustí! A tak chudák nemohol pomáhať večer, lebo sa chystal von, v noci, lebo bol v meste a potom ani cez deň, lebo sa musel vyspať. Veď bol celú noc hore. Vôbec nechápem ako som to všetko dokázala prežiť. A ako to dokázala prežiť naša dcéra. A vlastne aj ako dokázal môj muž prežiť moje hysterické záchvaty. Proste sme museli nejak prežiť, deň za dňom. Ani neviem, či je to už lepšie, alebo sme si skôr len zvykli.

Stále je to celé len, ona celý deň reve, ja už neviem čo s ňou, zase sa celá pogrcala, ona stále grcia, ona nenávidí kočík, ja už s ňou nikam nejdem, veď len reve, zas ju bolí bruško, ja už nevládzem. Nevládzem a rútim sa niekoľkokrát do týždňa. Možno niekedy revem častejšie ako to dieťa. Keď ju nosím po byte v šatke a kolíšem ju, niekedy sa ukolíšem skôr ako ona. Pospím si už aj po stojačky. Niekedy vyzerám vážne ako smrť, niekedy by som si z chlpov na nohách už aj vrkôčiky plietla. Keby bolo kedy, keby sa mi ju podarilo uložiť do postieľky. Materstvo je hrozná vec, plná bolesti a neskutočnej únavy.
A ja tu sedím listujem fotkami v mobile ďalej a myslíte, že tam mám fotky ako je celá ogrcaná, ako sa zas a znova presrala od krku až po päty, ako vreští v kočíku, ako vreští v postieľke, ako vreští na rukách, ako vreští na sedačke, ako nám očúrala a okakala pol bytu, ako nestíham upratovať? Nemám ani fotku ako sedím na záchode omotaná šatkou s dieťaťom. Na všetkých fotkách je krásne usmievavé bábo a šťastná usmiata matka, na ktorej realitu len veľmi nenápadne pripomínajú kruhy pod očami. Dokonca mám milión fotiek ako malá spokojne spí v kočíku. Neviem kedy som ich stihla nafotiť, pretože v ňom nevydrží nerevať viac ako 5 minút.

 

 

Pozerám na ten mobil a mám na tvári zas ten priblblý úsmev. Zrazu sa cítim šťastná a všetka únava a bolesť mizne v tom štrbavom úsmeve predo mnou. Zrazu strácam istotu v presvedčení, že už nikdy viac detí nechcem. Možno o pár rokov sa nechám ukecať.. A v tom je ten sebaklam v správaní nás, matiek. Zámerne si uchovávame len tie pekné okamihy, zámerne si ukladáme len tie spokojné fotky a spomienky na tie nekonečné hodiny zúfalstva stále blednú. A potom si naivné natešené prvorodičky myslia, aké krásne obdobie ich čaká, pretože z nášho rozprávania poznajú len tie pekné stránky materstva. A my sa vrháme do tohto kolotoča dobrovoľne znova, pretože sme si sebadeštrukčne uchovali len spomienky na ten štrbavý úsmev a vôňu bábätka...

P.S.: Teším sa na prvý zub!

Vaša Dominika


Ďakujeme úžasnej maminke Dominike Ballayovej za tento príspevok!  Navštívte jej facebookovú stránku Denník jednej trafenej matky a prečítajte si ďalšie články zo života mamičky.

Komentáre