Seriál: Náš život na ostrove Maurícius: 2. časť

Išli by ste s dvoma deťmi na dva mesiace spoznať ostrov Maurícius, jeho miestnych obyvateľov a celkovo ochutnať život v raji? Mladá slovenská rodinka do toho išla! Radko, Lucka a ich dve ratolesti sú práve v nádhernom prostredí pri mori, kde sa snažia včleniť medzi domácich. Seriál o ich dobrodružnej ceste si môžete vychutnať každý týždeň práve tu! 

Nepríjemní spolubývajúci

Náš prvý večer na Mauríciu nebol zrovna romantický. Sedeli sme v kuchyni, deti už spali. Odrazu vidím, ako popod Radkovu stoličku čosi prebehlo. Asi jašterička. Jednu malú sme totiž videli za skriňou. "Aha, jašterica!" zvolám nadšene. Môj muž nesúhlasne krúti hlavou a snaží sa to niečo chytiť. Tvári sa pri tom vážne, čo ma trochu vystraší. Nemám strach z hmyzu, pavúkov, ani chrobákov, ale tuším, že toto bude niečo fakt zlé. "Šváb!" Konštatuje Radko a ukazuje mi chrobáka chyteného v pohári. "Fúj, aký je veľký!" Panikárim a zároveň myslím na to, aký nadšený by z neho bol náš syn. Šváby mám automaticky spojené s veľkou špinou. Paranoidne sa obzerám po dlážke, či nezbadám niekde jeho kamošov. "Tu je ďalší," zvolá Radko a šikovne chytá švába bežiaceho po kuchynskej linke. "Ok, len pokoj." Opakujem si, keď ideme tie potvory vyhodiť von. Keď sa vrátime, v kuchyni zbadáme ďaľšie dva. Sú rýchle a ujdú. Tak toto je zlé. Ako tu budem spať? Som z toho hotová a strhnem sa aj keď sa obtriem o uterák. Som presvedčená, že v noci po mne budú liezť šváby. Radko ma uistuje, že nebudú. "Čo ten o tom vie," pomyslím si a očami behám po stenách a dlážke. Ponad okno prebehne jašterica. Zjojknem. V noci spím veľmi zle a hneď ráno sa ponáhľam zisťovať, či sú tu šváby bežnou súčasťou domácnosti. Jedna Slovenka, ktorá žije na Mauríciu už pár rokov, mi posiela fotku veľkého švába a ešte väčšieho pavúka. "Aktuálne u nás." Píše a pripojí troch vyrehotaných smajlíkov. Vysvetľuje mi, že šváby sú tu normálne ako u nás muchy. Vraj si zvyknem. Ok, som rozmaznaná Európanka a nechcem si zvyknúť. No keďže tu budeme musieť ostať ešte 5 nocí, nič iné mi neostáva. Čo ťa nezabije, to ťa posilní - platí v našej situácii stopercentne.

 Nové miesto

Konečne balíme a sťahujeme sa. Z dedinky Mont Choisy do Pereybere. Je to živé mestečko na severe ostrova s reštauráciami, obchodíkmi a menšou plážou. Náš apartmán je čistý a svetlý. Teším sa. Vybaľujeme a vyrážame preskúmať okolie. Zisťujeme, že v tomto dome bývajú okrem nás ešte ďalšie dve slovenské rodiny s deťmi. Super. Budeme mať s kým večer posedieť. Na dvore máme bazén a ulica je pekná zelená. Všade sú rozkvitnuté kríky, stromy, z ktorých visia mangá a samozrejme palmy. Žijeme v štvrti medzi domácimi. Na pláž nám to peši trvá asi 10 minút. Tak si tu normálne žijeme. A môžeme začať fungovať tak, ako sme si to predstavovali. Nie sme tu totižto na dovolenke v pravom zmysle slova. Skôr by sme si chceli vyskúšať bežný život s povinnosťami, aké máme aj doma. Takže Radko každé ráno naštartuje notebook a pracuje. Ja idem s deťmi buď na pláž alebo do bazéna. Niekedy sa prechádzame okolitými uličkami. Všetko je tu úplne iné ako doma, takže sa nenudíme. Obzeráme si kokosové orechy na vysokých palmách. Andrejko naháňa jašterice a leguány, ktorých je tu neúrekom.

V uličkách stretávame domácich, ktorí sa na nás doširoka usmievajú. Mnohí sa nám aj prihovárajú a vždy s nimi veľmi rada prehodím pár slov. Keď treba variť, upratať či prať, tak sme doobeda doma a deti sa hrajú vnútri alebo na terase. Radko poobede skončí s prácou a väčšinou vyrážame niekam na výlet alebo na pláž. Chodíme na nákupy, kupujeme si sladké ananásy, mangá a papáje na miestnom trhu, cestujeme do vedľajšieho mestečka na prechádzku a zmrzlinu. Večer uložíme deti spať, Radko znovu pracuje a ja otváram čokoládu a píšem. Občas si večer posedíme pri víne s druhou slovenskou rodinou, ktorá tu tiež býva. Čo je úplne rovnaké ako doma, sú hádky našich detí. Vždy niekto reve, o niečo sa hádajú, hučia, behajú a padajú. To by bola téma na ďalší článok.

Úžasní ľudia

Som úplne fascinovaná miestnymi obyvateľmi. Nečakala som toľko úsmevov, milých slov a úprimných reakcií. A nie, nie je to preto, že z nás chcú vytĺcť peniaze. Usmieva sa na nás SBSkár v potravinách. Predavač ovocia, okolo ktorého iba prechádzame, si čupne k našim deťom a dáva im malinké banány. Len tak. Za úsmev. Mimochodom, banány tu chutia úplne inak ako tie, na ktoré sme doma zvyknutí. Sú sladšie, menšie a akoby hutnejšie. Ale späť k tým ľuďom. Usmievajú sa na nás v autobuse. Tunajšie deti sa zaujímajú o tie naše. Chcú sa s nimi hrať, napriek tomu, že si nerozumejú. Nájdu si svoj vlastný jazyk a už spolu lezú na strom alebo sa hádžu do vĺn.

Neviem sa vynadívať na miestnych, keď sa cez víkendy nahrnú na pláže. Je ich vtedy plné pobrežie. Sú tam celé rodiny-babky, dedkovia, mladí, starí, bábätká aj psy. Rozložia si deky, stany, plachty. Majú so sebou hrnce s navareným obedom alebo grilujú. Hrajú na gitare alebo vytiahnu z auta reproduktory a púšťajú si hlasnú hudbu. Hrajú futbal. Jašia sa v oceáne s tými svojimi nádhernými čokoládovými detičkami. Je to pre nás fascinujúci pohľad. Sú úžasní, usmiati a nikto, naozaj nikto nepozerá do mobilu. Užívajú si víkend s rodinou a priateľmi. Druhá vec je ich mentalita. Už sme prišli na to, že vedia sľúbiť oveľa viac ako splniť. Nie sú presní a spoľahlivosť je tiež diskutabilná. Chceli by vám dať všetko, len nie vždy sa im to podarí.

Nevadí. Tá pozitívna energia a úprimný úsmev to vyvažujú. Keby som mala povedať dôvod, prečo tu ostať žiť, boli by ním určite miestni ľudia (a azúrový oceán).

Tak zatiaľ toľko!
Lucka

Viac o dobrodružnom výlete a ďalšie fotografie si môžete pozrieť na FB S deťmi v batohu.

Komentáre

Čo dokáže mama

Celoslovenský projekt, ktorý združuje slovenské mamičky a podporuje ich v sebarealizácii. Veríme, že každá mama môže zarábať na tom, čo ju baví. Na stránke www.codokazemama.sk nájdete tisícky online obchodíkov tvorivých mamičiek, ktoré u nás predávajú svoju handmade tvorbu, kreatívne služby, knihy či materiál na tvorenie. Pridajte sa k nám!

Všetky články (304)