Seriál: Náš život na ostrove Maurícius: 4. časť

Išli by ste s dvoma deťmi na dva mesiace spoznať ostrov Maurícius, jeho miestnych obyvateľov a celkovo ochutnať život v raji? Mladá slovenská rodinka do toho išla! Radko, Lucka a ich dve ratolesti sú práve v nádhernom prostredí pri mori, kde sa snažia včleniť medzi domácich. Seriál o ich dobrodružnej ceste si môžete vychutnať každý týždeň práve tu! 

Výletujeme, grilujeme, žasneme...
Kostolík s červenou strechou v rybárskej dedinke Cap Malheureux som na fotkách obdivovala už dávno pred naším príchodom na Maurícius. Keďže Pereybere, kde bývame, je od neho asi len 10 minút cesty autobusom, pozreli sme si čarovný kostolík dva krát. Prvý krát nám neprialo počasie. Bolo totálne zamračené a verte či nie, pod čiernymi mrakmi bol kostolík menej šarmantný a oceán menej azúrový.

Tak sme si to veľmi radi zopakovali v jeden jasný deň. A to bol veru iný pohľad. Nádherné miesto s dušou.Tesne pod kostolíkom sa rozprestiera pekná pláž. Miestni rybári tu predávajú ryby, na vode sa hojdajú ich pestrofarebné člny a pár žien posedávajúcich v tieni pod stromami vyrába náramky. Je stred týždňa a tým pádom je tu naozaj len zopár ľudí, čo tomuto miestu ešte pridáva na charizme. Pokojnú atmosféru na chvíľu rozvíri česká rodinka, ktorú pozorujeme z lavičky pod stromami na okraji pláže. Maminka s dcérkou si vyberajú náramky, otec sa prechádza popri kostolíku. Ich asi 3 ročný syn je od nich ďalej a pozoruje vlny. Keď tu zrazu si malý stiahne nohavice, pozerá si zohnutý pomedzi nohy a kaká. Samozrejme do nohavíc. Následne sa s celým tým nákladom a nohavicami na pol žrde snaží dostať k maminke. Pobavene to celé sledujeme a keď si ho maminka hodnú chvíľu nevšimne, pýtame sa: “Ten chlapček je váš?” Ona: “Jo, jo, snad se tam netopí.” My: “Nie, ale má iný problém.” Maminka sa obzrie a kričí: “Né, tohle né. Není náš. Tenhle není náš!” A už ho chudáka nesie pod pazuchou a umýva zakakanú riťku a nohavice v oceáne. Smejeme sa, no kúpať sa ideme radšej o kus ďalej.

Chrám Maheswarnath
V iný deň sme sa z pláže Trou aux Biches vybrali ešte na prechádzku - hľadať jeden z najväčších hinduistických chrámov na Mauríciu. Vraj by tu mal niekde blízko byť a my radi chodíme peši a spoznávame. Deti síce trochu šomrú, ale so správnou motiváciou (že ten chrám bude vyzerať ako zmrzlina) sa nám to nakoniec podarí. Volá sa Maheswarnath a nachádza sa v meste Triolet. Zvonku je krásne zdobený, zvnútra skôr strohý. Je zasadený do krásnej záhrady plnej mohutných stromov a kvitnúcich kríkov. Tvorí ho hlavná najväčšia budova a okolo nej je ešte niekoľko menších. Pred vstupom dovnútra si vyzúvame topánky. Radko si so záujmom prezrel každú jednu budovu. Mne stačili dve. Deti mali najväčší zážitok z toho, že našli tri stonožky. A všetci sme šli domov spokojní.

Ovocie a ryby
Okrem výletovania a vylihovania na pláži nás nesmierne baví pochutnávať si každý deň na lokálnom ovocí. Niektoré druhy ovocia sme v živote ani len nevideli. Tak ochutnávame. Veľmi sa nám páči cyklámenová pitaya (dragon fruit). Má síce veľmi jemnú chuť, ale s troškou cukru či v ovocnom šaláte so sladším ovocím je skvelá. Ďalšia mňamka, ktorú tu je všade vidieť aj hlavne cítiť, sú ryby. V susednom Grand Baie sme našli menšie rybacie trhy. Rybári tu predávajú čerstvo nalovené ryby priamo pri pláži.

Ochotný pán nám rybku očistil a naporcoval. Andrejko bol nadšený z toho, ako a najmä akým veľkým nožom ujo rybu čistil. Oči z neho nespustil. O chvíľu na to na nás volal mladý rybár, že nám niečo ukáže. Andrejko ho hneď berie za ruku a ide s ním k vode. Mladík hádže do vody kus rybieho mäsa a čaká. Trochu nechápavo hľadíme do mútnej plytkej vody. Keď sa v nej odrazu niečo sivé pohne, netušíme, na čo sa vlastne pozeráme. O chvíľu nám je to už jasné. Niekoľko obrovských rají s dlhými chvostami priamo pri našich nohách. Deti sú vo vytržení a my tiež. Tomu hovorím spestrenie nákupu. Pri odchode nám rybári ďakujú a mávajú deťom. Táto mauríciuská srdečnosť nás neustále príjemne prekvapuje.

Úžasní ľudia
Viem, že sa opakujem, ale som z toho nadšená každý deň. Na ulici nás zdravia ľudia, čo žijú v susedných domoch. Pristavujú sa pri deťoch, muži i ženy. Radi sa s nami dajú do reči a zaujíma ich, odkiaľ sme a ako sa nám páči ich krajina. Podotýkam, že nie preto, že nám chcú niečo predať. Keď cestujeme autobusom, miestne deti sa rehocú na naše a hneď im ponúkajú cukríky. Pri ceste z pláže sa ustúpime autu, čo ide za nami. Keď je pri nás, stiahne okienko a vodič na nás s úsmevom volá: “Merci!” Pozeráme s Radkom na seba a nechápavo sa usmievame. Tu sú takéto veci bežné. Škoda, že u nás doma nie. Škoda, že na Slovensku sme viac zvyknutí na vážne tváre ako na tie usmiate. Maurícius vonia človečinou...

Lucia

Viac o dobrodružstve tejto rodinky si pozrite na FB S deťmi v batohu