Seriál: Náš život na ostrove Maurícius: 5.časť

Išli by ste s dvoma deťmi na dva mesiace spoznať ostrov Maurícius, jeho miestnych obyvateľov a celkovo ochutnať život v raji? Mladá slovenská rodinka do toho išla! Radko, Lucka a ich dve ratolesti sú práve v nádhernom prostredí pri mori, kde sa snažia včleniť medzi domácich. Seriál o ich dobrodružnej ceste si môžete vychutnať každý týždeň práve tu! 

Hlavné mesto - Port Louis

Do Port Louise sme sa vybrali autobusom v jeden polooblačný deň. Ešteže naše deti fakt milujú maurícijskú hromadnú dopravu, lebo cesta trvala takmer hodinu. Spoza okna sme sledovali chudobné dedinky s ošarpanými domami postavenými čo najtesnejšie jeden na druhom. Ľudia nastupujú a vystupujú z autobusu a ja rozmýšľam, kam asi idú a ako žijú. Míňame niekoľko “plechových búd”, pred ktorými stoja luxusné motorky. Chlapík celý špinavý od oleja dvíha hlavu od motorky a žmurká na naše deti. Sledujeme deti v rovnošatách, ako veselo skáču po školskom dvore. Ten život za oknom autobusu nás baví.

Prichádzame Port Louis a prvý dojem je rozpačitý. Ošumelé chudobne pôsobiace mesto. Uvidíme ďalej, veď ani bratislavská hlavná stanica nikoho neohúri - hovorím si v duchu, keď kráčame ďalej do mesta. Pozdĺž viacerých ulíc sú stánky s oblečením, jedlom a rôznym iným tovarom. Je tam strašne veľa ľudí. Doslova sa cez nich pretláčame, čo s deťmi nie je bohvie čo. Jedna z vecí, ktoré ma lákali vidieť, je centrálne trhovisko. Keď naň cestou natrafíme a vojdeme dnu, naskytne sa nám pohľad na mix farieb a chutí. Kopy ovocia a zeleniny, nakupujúci či len tak postávajúci Mauríciusania. Toto trhovisko má rozhodne atmosféru a nie je preplnené, čo sme veľmi ocenili. Vyjdeme von a prechádzame ďalšími uličkami. Stále čakám, že kde je už to mesto, lebo zatiaľ na mňa Port Louis pôsobí ako veľká dedina. Ale to sú asi len moje predsudky... Skúsim ich odhodiť a proste sa len pozerať.

Naše deti nakreslili obrázky pre starkých, tak ideme na poštu poslať listy. Andrejko stojí v rade medzi domácimi tvári sa ako dospelák. S Hankou čakáme kúsok vedľa. Krásne kučeravé dievčatko z nás nevie spustiť oči. Usmievame sa jedna na druhú a mávame si. Z pošty je to už len kúsok do modernej časti mesta. Je tam krásna promenáda v prístave, palmy, lavičky, hrá tam hudba... Ideálne miesto na obed.

Objednávame si placku plnenú jahňacím mäsom na curry a zelenine. Podľa čašníka nie je pikantná. Podľa nás rozhodne je. Deti jojkajú, že ich pália ústa, tak im radšej objednávame pizzu. Potom nasleduje ako inak zmrzlina a naháňanie sa po promenáde. Trošku sa divím, že aj tu, v hlavnom meste, sa ľudia obzerajú za našimi deťmi, usmievajú sa na ne a prihovárajú sa im. Ako ďalšie si chceme pozrieť prírodovedecké múzeum, kde na nás čakajú živočíchy, ktoré žili či žijú na ostrove.

Prvé prekvapko je, že neplatíme žiadne vstupné. Je to zadarmo. Druhé prekvapko prichádza, keď nám pán v obleku povie, že o 15 minút zatvárajú. To znamená o 16.00, v pracovný deň v hlavnom meste... Nechápem. Čo už. Bleskovo teda prebehneme tri miestnosti, odfotíme si vyhynutého Doda a frčíme preč. Chvíľu si posedíme v parku oproti múzeu. Andrejko sa pokúša liezť na mohutné stromy, ktorých konáre visia k zemi ako liany.

Kontrolujeme čas a vydáme sa ďalej smerom na vyhliadku nad mestom - Citadelle. Trvá nám to asi 15 minút, no výhľad na prístav, mesto a oceán nás sklamal. Oveľa krajšia panoráma sa nám otvorila z opačnej strany, kde mesto obklopujú hory. Keďže sa už blíži večer a chceme stihnúť autobus, schádzame z kopca nad mestom a kráčame k autobusovej stanici. Cestou ešte míňame známu čínsku štvrť, ale už nie je čas prejsť sa ňou. Musím povedať, že keď som zahodila očakávania a predstavy, zbadala som tú krajšiu tvár Port Louis. Som rada, že sme boli na jeden deň súčasťou jeho rušného života.

Zo severu na západ

Tak sme po mesiaci opustili sever ostrova a presunuli sme sa na západ do mesta Flic en Flac. Cesta trvala hodinku a stála nás 1000 rupií (24eur). Šofér bol milý pánko, ktorý s úsmevom pozeral na naše deti a opakoval: “Happy babies. I like happy babies, no crying babies.” Keď Aďo s Hankou začali asi po 20 minútach cesty vystrájať, vravím im: “Ticho. Ujo nemá rád hulákajúce deti. Keď tu nebude kľud, vysadí nás tu pri ceste. A čo potom?!” Zabralo to asi na 7 minút. Potom som musela vymyslieť sofistikovanejšie spôsoby ako ich udržať ako tak v kľude.

Cestou sme za oknom videli krásne hory a zas nás chytala chuť vymeniť plavky za turistické topánky. Keď sme dorazili na miesto, potešilo nás ubytko. Fakt pekný čistučký apartmán s mega terasou a výhľadom na bazén v záhrade. Srdce mi podskočilo ešte viac, keď nám domáca oznámila, že každý piatok príde upratovačka. Vybalili sme a hneď sme si šli obzrieť okolie. Celkom v pohode štvrť s domami, palmy, mangá...dá sa.

Na pláž nám to trvalo 9 minút. Samotná pláž vo Flicku je dlhá 10 km, no je dosť jednotvárna. Na severe sme boli zvyknutí na pláže, ktoré sa vždy po kúsku menili- tam kamene, inde plytčina, ďalej za zákrutou menšia plážička, ďalej zas dlhá... To nám tu trochu chýba. Aj deti mali radi takú tú našu plážovú turistiku. Chvíľku na jednom mieste, potom sme sa zas presunuli o niečo ďalej a vždy sme natrafili na niečo krásne. Tu to asi nepôjde. Nevadí. Prevezieme sa autobusom kúsok vedľa vpravo aj vľavo a uvidíme. Sever Maurícia nastavil latku vysoko - čo sa pláží týka bezpochyby. Flic en Flac je zas výborný východzí bod na výlety. Národné parky, čajové plantáže, či safari sú odtiaľto na skok. Takže toľko zatiaľ aktuálne správy zo západného pobrežia Maurícia... Bazén je, jašterice sú, šváby nie sú, výlety budú... Som spokojná.

Lucia

Viac si pozrite na FB S deťmi v batohu.