Úspech i neúspech v živote našich detí

V rámci psychologických javov akými je syndróm naučenej bezmocnosti, ale aj duševná pohoda sa často spomína úspech. Je veľmi dôležité, aby deti, žiaci, ale aj dospelí zažívali úspech, poznali aký je to pocit. Vedeli, že sú schopní úspechu. My ako dospelí ho môžeme deťom sprostredkovať aktivitami a činnosťami, ktoré im umožňujú tento pocit spoznávať a zažívať.

Je dôležité pochváliť ich, oceniť. Ale rovnako veľký význam má aj rozprávať sa o tom, čo je to úspech, aký je to pocit zažiť ho. Nebrať za úspech len napr. prvé miesto v súťaži či jednotku. Úspech môže byť aj malý, aj prekonanie nejakej prekážky, či zlepšenie sa v niečom čo i len o kúsok.

Je však hranica medzi tým ako často a veľmi chváliť naše ratolesti? Stretli ste sa už s tým, že rodičia chválili deti aj za niečo čo ste považovali za maličkosti? Mali ste niekedy pocit, že už je to niekedy prehnané?

Ako vo všetkom, myslím, že aj v tomto prípade vieme nájsť extrémy. Sú rodičia, ktorý svoje deti chvália neprestajne. Nemyslím si, že svojim deťom ublížite tým, že ich budete chváliť i za malé úspechy. Práve naopak je skvelé keď dieťa vie, že si jeho pokroky niekto všíma. Avšak, ak im nedožičíte zažívať občas aj prehry či neúspech, môže to viesť k nesprávnemu sebaobrazu dieťaťa.

Poznáte situáciou keď dieťa prehrá v hre a natoľko ho to vykoľají, že celú hru rozhádže, kričí, možno je až agresívne? Niektorý dospelý sa na tom dokonca zasmejú, niektorý ostanú zhrozený, že to dieťa nevie prehrávať. Ale, povedzme si úprimne odkiaľ to má to dieťa vedieť? Príde to prirodzene? U niekoho možno, ale každý máme svoju osobnosť, a preto každý potrebujeme iný prístup a niektoré deti potrebujú pomôcť s tým aby sa to naučili. A na to sme tu my, dospelý.

Ak dieťa vedieme len cestou pochvál, uznania a nedovolíme mu zažiť aj neúspech, prehru, omyl či chybu, v skutočnosti ho nechránime. Práve naopak, ak nevie, že chyba mu môže prospieť, po prvom neúspechu, ktorý príde skôr či neskôr keď opustí "ochranu" svojich rodičov, nebude sa s tým vedieť vysporiadať. Len ťažko si bude vedieť vysvetliť príčinu neúspechu a o to rýchlejšie môže dospieť k syndrómu naučenej bezmocnosti.

Aj my, často zabúdame aké je dôležité robiť aj chyby a nehanbiť sa za to. Aj my sa občas ťažko vyrovnávame s neúspechom. Áno, naše prehry sú iné, no deti tie svoje prežívajú rovnako. Ak ich nebudeme viesť k tomu, že chyba i prehra či neúspech sú súčasťou každodenného života. Ak im nevysvetlíme, prečo alebo načo tieto chyby potrebujeme a ako ich vieme využiť, budú sa ich báť. Nenaučia sa nerobiť ich, lebo nikto z nás nie je neomylný. Naučia sa len to, že nie sú správne, že sa za ne treba hanbiť, že ich treba eliminovať, že ich treba skrývať.

Komentáre

S láskou L&L

Vitajte v mojom obchodíku, teším sa, že ste sem nakukli. Som maminou dvoch detičiek, ktoré mi robia radosť ako každej mamine :) keď mi umožnia chvíľku pre seba, rada sa venujem šitiu či tvorbe s drevom. K obom činnostiam som sa dostala vďaka mojim úžasným starým rodičom. Kým som nemala vlastne deti, snažila som sa robiť hračky podľa želania pre známych, či kamarátov, teraz sa snažím svojimi dielami robiť radosť svojim deťom ale rovnako aj tým Vašim ;) Môj syn ma priviedol späť aj k ďalšej činnosti - písaniu a vďaka tomu vznikla aj moja prvá knižka :)

Všetky články (1)