Dary Kor...ny...alebo ako som stratila ružové okuliare sama o sebe

Vždy som žila vo svojom vlastnom svete. Cítila som, že som iná, ako moji vrstovníci. Vnímala som citlivo všetky energie navôkol. Zachytávala som všetky strachy, obavy, hnevy a beznádeje. A vôbec som nevedela, čo si s nimi počať. Keď som rozprávala o svojich pocitoch, zostávala som nepochopená. Tak som sa naučila nerozprávať o tom. Utiekala som sa do svojho vlastného bezpečného sveta fantázie. Odmietala som všetko reálne. Hlavne svoje telo. Bolo malé, guľaté s veľkým bruškom. Ale ja som sa vo svojom vnútri vždy cítila ako krásna krehká víla. To, čo som videla v zrkadle, som nebola naozaj ja. To nebolo moje telo. Bolo to niečo, čo som nenávidela a popierala. Darilo sa mi to dlho, celé desaťročia. Telíčko sa snažilo kričať o pomoc, ale zašla som tak ďaleko, že som ho prestala vnímať. Nepomohli alergie, pri ktorých som sa škriabala až do krvi. Nepomohla tehotenská cukrovka. A nepomohli ani astmatické záchvaty. Stále som ho považovala za škaredý prostriedok ako byť tu, na zemi. Pomohlo mi vynosiť, odrodiť a odkojiť tri nádherné dcéry. Ani tak som ho ale nezobrala na milosť. Nemohla som sa naň ani pozrieť bez toho, aby som nepociťovala sklamanie a hnus sama zo seba. Jediné zrkadlo, do ktorého som sa rada pozerala, bolo malé vreckové, lebo mi zachytávalo len časť tváre. Ako som sa správala k svojmu telu, tak sa život správal ku mne. Zažila som veľa strachov a kopancov. Jedným z nich bol bankrot, pri ktorom sme prišli o všetko. Doslova. Aj o strechu nad hlavou. Paradoxne ma práve táto udalosť prinútila vrátiť sa zo svojej bubliny do reálneho života. Zmobilizovala som všetky svoje sily. Do pár týždňov sme mali nový domov v podnájme, obaja novú prácu, deti novú školu. Presťahovali sme sa do Bratislavy. A práve tu, v meste, o ktorom som počúvala, aké je chladné a zlé, som stretla mnoho úprimných, priateľských ľudí. Začala som o živote premýšľať inak. Bolo mi jasné, že veci sa nedejú náhodou. Mala som v tom čase tri práce. Ráno som začínala tým, že som upratovala jednu z pobočiek známeho mobilného operátora. Odtiaľ som utekala do svojej hlavnej práce, kde som pracovala ako vedúca obchodnej prevádzky. A po večeroch a víkendoch som chodila upratovať pár bratislavských bytov. Bola som vyčerpaná a nezostával mi čas ani na deti, nieto ešte na seba. Chcela som zmenu a vedela som, že ak chcem žiť inak, musím pre to aj niečo spraviť. Ponorila som sa do sveta sebarozvoja a sebapoznania. Veľa som si o tom čítala, len som to akosi nevedela žiť v praxi. Prihlásila som sa na svoj prvý kurz, ktorý sa volal tak príznačne: "Prijímam sa". V ňom som sa naučila pomaly postupne zmierovať sa aj s vlastným telom. S vlastnými strachmi a tieňmi. Bola a stále to je dlhá cesta. Pamätám sa ešte na našu prvú úlohu. Kúpiť si nádherne voňavý krém. Postaviť sa nahá pred zrkadlo. Prihovárať sa svojmu telu a s láskou ho celé natrieť. A robiť to týždeň. Uf...bola to pre mňa nemysliteľná úloha. Krôčik po krôčku som sa zmierovala so svojim telom a aj s tým, že nemusím byť dokonalá, aby som bola hodná lásky. Naučila som sa mať sa rada taká, aká som, aj keď nie vždy a úplne. Prešla som za pár rokov mnohými seminármi a kurzami a môj život sa od základov zmenil. Dokonca som si pred dvomi rokmi dovolila sama sebe odísť z dobre plateného miesta a ísť za hlasom svojho srdca. Milujem minerály a polodrahokamy. Som šťastná, keď sa ich môžem dotýkať a tvoriť z nich šperky a milé drobnosti. Preto som prijala ponuku na miesto predavačky v jednom krásnom obchodíku s nimi. Prešla som zrazu z nervózneho ministerského hektického prostredia plného stresu do sveta pohody, láskavosti a tichého šťastia. Akoby mávnutím čarovného prútiku som bola slobodná. Mohla som si obliekať, čo som chcela, nosiť kvetinové čelenky vo vlasoch, vyjadrovať svoj vlastný názor, pomáhať ľuďom. Skrátka našla som svoje miesto v živote. Minerály si ma podmaňovali stále viac a viac. Dokonca sa mi o nich často aj snívalo. Cítila som sa voľná a slobodná. Dokonca mi prestala vadiť aj moja inakosť. V lete som chodila aj v obchodnom centre bosá, v kvetmi vo vlasoch, v dlhých sukniach a pestrofarebných doplnkoch, Vôbec som sa už za seba nehanbila. Práve naopak. Kvitla som a užívala som si to. Milovala som svojich zákazníkov. Takmer všetci to boli ľudia s čistým otvoreným srdcom. Veľa som sa s nimi vždy rozprávala. Udivovalo ma, akí sme každí iní a pritom máme toho toľko spoločného. Často som zachytávala ich pocity a odplakávala ich žiale. Veľa krát, keď som to tak cítila, som proste iba vyšla pred pult, objala som zdanlivo cudzieho človeka a plakala. Zákazníci si na mňa zvykli a tešili sa na mňa tak, ako ja na nich. Často sa potom zastavovali iba ma pozdraviť, povedať mi, ako im pomáhajú kamene alebo objať ma. Navyše aj kolegyňky aj majiteľka obchodíku sú úžasné bytosti, ktoré mám veľmi rada. Keď prišlo korunované obdobie a museli sme zatvoriť prevádzku, zobrali sme to s prijatím a kľudom. Verili sme, že všetko bude dobé. Veľa som oddychovala, čítala, počúvala sebarozvojové a ezoterické prednášky. S láskou som sa pustila do veľkého upratovania nášho domčeku. Brala som do ruky každú vec a pýtala sa samej seba, či ju ešte potrebujem alebo či mi ešte robí radosť. Niekedy som celé dni len vyrábala šperky, fotila ich a vkladala na svoj eshop alebo fb. Objednávky sa sypali. Užívala som si to. Žila som si nádherne v krásnej bubline, kde som bola veľmi šťastná. Hojnosť ku mne prúdila z viacerých strán a ja som vedela, že sa nemusím báť o živobytie. Proste rozprávka. Občas som sa strela s podobne zmýšľajúcimi priateľmi a to mi bohato stačilo. Nesledovala som správy. Vedela som, že všetko podstatné sa aj tak odniekiaľ dozviem. Plávala som si na vlne šťastia a pohody. Pýtala som sa samej seba a svojho tela, čo by som mohla pre seba spraviť viac. Každé ráno som pila zelené potraviny, lebo som cítila, že môjmu telu robia dobre. Predtým som bývala veľmi často chorá a teraz som už rok prežila v zdraví. Začala som každé ráno jemne cvičiť. Cítila som, že moje telo potrebuje pohyb, ale jemný, koordinovaný, plynúci. Začala som vždy pomalým rozcvičením každého svalu a kĺbu na tele, prešla som cez cviky na chrbticu až k piatim tibeťanom. Počúvala som pri tom mantry a užívala som si každý pohyb. Moje telo začalo odmietať mäso a mlieko, tak som tomu prispôsobila svoju stravu. Tešila som sa z nových jedál a nových chutí. Kým som bola vo svojej bubline, mala som sa výborne. Občas, keď som išla s mužom pracovne do mesta, cítila som, že energeticky veľmi klesám. Opäť som nasávala všetko zlé, čo viselo vo vzduchu. Snažila som sa pred tým chrániť, ale nedarilo sa mi. Strachy z kolektívneho vedomia sa mi zachytávali v tele. Občas mi napadlo, že by som nemala vôbec nikam chodiť a chytala ma panika. Čo ak ochoriem? A čo ak si s tým moje telo neporadí? Čo ak to neudýcham? Mala som pár astmatických záchvatov, pri ktorých som sa v minulosti dusila a tieto spomienky ma strašili vždy, keď som niekde počula alebo čítala, že astmatici sú viac ohrozená skupina pri tejto chorobe. Pri stretnutí s inými ľuďmi som veľmi citlivo vnímala ich strachy a zúfalstvá. Mnohí boli na dne. Prišli o svojich milovaných. Ich svet sa rozpadal. Nemali z čoho žiť. Boli zúfalí. Dostávalo sa mi to pod kožu. Kto som ja, aby som sa mala takto dobre? Ako som si zaslúžila žiť v inom svete ako oni? Ako môžem byť šťastná a vyrovnaná, keď sa vôkol deje niečo takéto? Ako si vôbec môžem užívať, kým iní trpia? Nie je to voči nim nespravodlivé? Akým právom sa ja mám tak dobre? Zaslúžim si to vôbec?

Do toho sa v tom vonkajšom svete stalo niečo, čo ma prinútilo výjsť zo svojej bubliny.. Moja maminka chradla a chorľavela a odmietala to riešiť. Tak veľmi sa bála ko...y, že nechcela ísť k lekárovi. Vedela som, že keď tam pôjdem, mám šancu ju presvedčiť a zachrániť. Po prvý krát som si dala spraviť test, aby som mala dušu na mieste, že ju nebudem ničím ohrozovať. Maminku zobrali hneď na druhý deň do nemocnice. Prišli sme v hodine dvanástej. Dali ju dokopy a čo viac, pobyt v nemocnici jej veľmi prospel. Po dlhých mesiacoch, kedy bola zatvorená sama doma, sa tešila spoločnosti iných ľudí. A užívala si to. Po týždni, keď ju mali pustiť, poprosila som muža, aby sme za ňou opäť išli. Dohodli sme sa s priateľmi, že prídeme o deň skôr a prespíme u nich. Už počas cesty som mala zmiešané pocity. Všetko sa to vo mne opäť bilo. Opäť som začala nasávať všetko nešťastie zvonku. A čo bolo horšie, usídlil sa vo mne strach. Že som v nepriateľskom svete plnom nástrah. Že sa už chorobe nevyhnem. Že to neudýcham a umriem. Bol taký silný, až ma chytala panika. U priateľov sme si večer otvorili fľašku vínka a debatovali sme. Dlho sme spolu neboli, mali sme si čo rozprávať. A veru, nevodilo sa im dobre. Cítila som, že bojujú s problémami, ktoré nevedia vyriešiť. A opäť sa ozvali tie vlastné výčitky. Vidíš, toto je život, Toto sú naozajstné problémy. Nie to tvoje lietanie v šťastnej pohodlnej bubline. To si len myslíš, aká si spokojná. Nie si. Keby si bola, nebála by si sa teraz, že ochorieš, že sa všetko zmení. Strach ma opantával, až sa mi zahmlievalo pred očami. Zrazu som v tom mala jasno. Podala som mu ruku a povedala som v duchu: " Prijímam Ťa. Viem, že si tu. Nechcem s Tebou bojovať. Ak mám žiť v takomto strachu, tak radšej nežiť vôbec. Radšej skúsiť, či máš pravdu. Moje telo je vo forme. Ja mu verím. Verím, že to zvládne. Radšej prijmem chorobu, ako tento ustavičný strach o život." A presne v tej chvíli sa to stalo. Vedela som to a cítila úplne jasne. Ko...a prišla.

Tým, že viem, kedy som ko...u pozvala do svojho života, mala som čas sa na ňu pripraviť. Odcestovala som domov. Navarila som si viacero zeleninových jedál, ktoré sa dali ľahko zohriať. Doporučujem hlavne dlho varený zeleninový (ale pre mäsožravcov aj mäskový) vývar. Objednala som si veľký nákup plný ovocia a zeleniny. Vypratala som si spáleň tak, aby v nej prúdilo čo najviac energie. Kým som mohla, pomaličky som si precvičoval všetky svaly na tele. Objednala som si vitamíny a doplnky, ktoré mi dochádzali. Dávala som si vysoké dávky lypozomálneho C vitamínu, veľa Dčka, Bčko, zinok, selén. Dopĺňala som probiotiká vo forme fermentovanej zeleniny, kombuchy a aj v tobolkovej forme. Cítila som, že mi pomáhajú aj jačmeň a chlorella. Očistila a nabila som si svoje milované minerály : krištáľ, larimar, ametrín, ametyst, chryzokol, jantár, malachit, rubín a iné. Takmer po celý čas som mala na sebe prívesok a náramok z larimaru, lebo som to tak cítila. Larimar je úžasný atlantský kameň, ktorý okrem iného veľmi podporuje samoliečiteľské schopnosti nášho tela. Kamarátka mi volala o dva dni, že sú obaja pozitívny. Ja som vtedy podľa antigénových testov bola ešte negatívna. O ďalšie 2 dni, pri prvých príznakoch som si nasadila Ivermektín. Počas ďalších 3 týždnov som vystriedala 4 antibiotiká a množstvo podporných prípravkov. Môj žalúdok bol ako na vode a máločo som dokázala zjesť. Moje telo si pýtalo jablká, hrušky, pomaranče a mandarínky. Dala som mu všetko, čo si zažiadalo. Samé automaticky vylúčilo kávu, ktorú som predtým pila dvakrát denne. Cítila som, že mi pomáha aj nahrievanie na horskom slnku. Robievala som si ho vždy večer, keď mi bolo najhoršie. Po ňom som si hrudník natrela bravčovou masťou zmiešanou s esenciálnymi olejmi (mäta, eukalyptus, oregano, očistné zmesy, zmesy na dýchanie, kadidlo), prekryla igelitovým sáčkom a zabalila do čistej bavlnenej utierky. Olejčeky som si difuzovala intuitívne aj počas celého dňa. Často som siahala po svojich milovaných mineráloch. Najradšej som v dlani stískala krištáľ. Občas, keď ma veľmi bolela hlava, som si ho držala na čele. Keď ma trápil úporný kašeľ, siahala som po malachite a posilňovala som ho ešte krištáľom. A na bolesti žalúdka mi výborne pomáhal jantár. Ostatné minerály som mala rozložené okolo seba a na poličke pri posteli, aby mohli pôsobiť.

14 dní sa moje telíčko trápilo. Občas sa mi zdalo, že to už nezvládnem. A občas, že to už ani nechcem zvládnuť. Bolelo ma všetko. Nevedela som dobre dýchhať. Nevedela som spať. Stále sa mi vracali teploty. V hlave mi hučalo a cítila som sa na odpadnutie. Každý pohyb a nádych mi spôsobovali bolesť. Bála som sa nemocnice. Presne ako moja mamina. Snažila som sa upokojiť samú seba, že to bude dobré. Ale strach, že skončím niekde na pľúcnej ventilácii bol veľký. Raz v noci, keď som už nevládala dýchať a oximeter ukazoval kritické hodoty, som sa rozhodla. Nedovolím, aby ma ovládal opäť strach. Žiť v strachu je pre mňa žiť v neslobode. A žiť v neslobode...to radšej vôbec. Zavolala som si záchranku a modlila sa, nech sa všetko vyrieši tým najlepším možným spôsobom. Prijala som aj možnosť, že ma odvezú do nemocnice. Prišla sanitka s veľmi sympatickým doktorom. Mal čisté a otvorené srdce a úprimné oči. Keď prišiel, pozdravil ma: "Dobrý večer, susedka. Ako Vám môžem pomôcť?" Keď mi zobrali krv, napojili na monitor, pichli injekciu a dali kyslík, pokračoval: "Už som sa dlho chcel so susedmi zoznámiť, ale nevedel som, že to bude za takýchto okolností. Ja som váš sused, čo nedávno kúpil dom o tri domy vyššie." V podobnom duchu so mnou komunikoval celú dobu, čo mi monitorovali dýchanie a prenos kyslíku v krvi. Vnímala som ho ako vo sne. Kyslík aj injekcia spravili svoje a mne sa nesmierne uľavilo. Cítila som iba obrovskú únavu a kľud v celom tele. Keď sanitka odchádzala, ešte mi ponúkol, že mi ráno zavolá, ako mi je a príde ma ošetriť, ak bude treba. Ráno ma prebudilo to, že sa neviem opäť nadýchnuť. Len som kašľala a kašľala. Do izby vbehol môj muž s telefónom pri uchu. Práve v tej minúte volal doktor, aby sa uistil, ako mi je. Predĺžili mu službu a bol niekde na výjazde. Ale keď počul, ako sa dusím, sám hneď zorganizoval výjazd druhej sanitky. Odviezli ma zase s kyslíkom do nemocnice na covidové oddelnie na vyšetrenia. Zistili, že ko...u už nemám. Zostal mi po nej zápal pľúc, preto sa mi v kombinácii s astmou tak zle dýchalo. Dostala som opäť nové lieky, kyslík, nejakú inkekciu a pustili ma domov. Po 14 dňoch mi začali ustupovať teploty, hlava sa vyjasnila a ja som vedela, pomaličky idem z kopca. Ešte stále som nemohla spať. Zle sa mi dýchalo a bolelo ma celé telo. Ale ko...a už bola preč. Stále som bola veľmi slabá a ledva som sa pohla z postele. Môj milovaný sa o mňa staral najlepšie ako vedel. Dokonca aj keď sám ochorel a počula som ho kašľať a lapať po dychu, snažil sa tváriť, že je v poriadku. Testy ukázali, že môj drahý je naozaj chorý. Vymenili sme si teda pôsobiská. On sa premiestnil na poschodie do izolácie a ja zase dolu na prízemie. Bola som príliš slabá, aby som sa o neho mohla starať tak, ako on o mňa. Našťastie boli s nami naše dve zdravé dcérky, ktoré zvládli bežné chystanie jedla, varenie čaju, upratovanie atď.

Sme si s mužom veľmi blízki a chýbal mi tak bytostne, až mi bolo do plaču. U neho sa choroba prejavila okrem bolesti hlavy, dusivého kašľa a teplôt aj veľkými tlakmi a pískaním v hlave. Má tinitus už roky, prešiel si množstvom vyšetrení, ale bezvýsledne. Už si zvykol na jeho prejavy. Ale teraz, počas ko...y to udrelo nebývalou intenzitou. Ako veľký varovný signál.

Občas, keď nám bolo veľmi clivo, si sadol hore na schody. Ja som ležala na prízemí na opačnej strane izby tak, že sme jeden na druhého videli. Takto sme sa vždy aspoň chvíľu rozprávali. Smiali sme sa cez slzy, že sme ako Rómeo a Júlia, len sme si prehodili úlohy. Preberali sme aj to, prečo nám ko...a prišla. Čo nám dala a čo vzala.

Ko...a mi dala tak veľa darov vo forme uvedomení, že by som z toho dokázala napísať knihu. Vypichnem len pár.

• Svet, ktorý som si predtým vytvorila, stál na vratkých základoch. Bola to len ezo bublina, v ktorej som sa držala, kým som vládala. Neverila som, že si zaslúžim žiť vo svete, aký som si vysnívala a aký sa mi dial. Stále som mala potrebu prispôsobiť sa okolitému svetu a spolutrpieť s ním. Vedome som si chorobu pritiahla do života. A tak isto vedome som ju aj prijala a prepustila. Lebo už viem, že môžem. Viem, že mám právo na svoj svet bez ohľadu na to, aké súbežné svety s ním existujú. Že mám a môžem chrániť svoju energetickú úroveň. A že tým, že som sa takto rozhodla žiť, môžem ukázať cestu aj iným. Nie ľútosťou, nie samaritánskou pomocou. Iba svojim čistým žitím. Najpravdivejším, aké si dokážem vytvoriť.
• Ko...a mi ukázala, že som podľahla sebaklamu, keď som si myslela, ako milujem svoje telo. Spravila som kus práce, ale stále sa mám čo učiť a na čom pracovať. Keď som nevládala dýchať, hladkala som svoje pľúca a prosila som ich, aby mi pomohli. Aby spravili všetko, čo môžu. A uvedomila som si ten paradox. Že ja chcem od svojho tela, aby fungovalo na 100 percent. A čo ja? Dávam mu 100 percent lásky, pozornosti? Robím vždy iba to, čo je preň najlepšie? Zďaleka nie. Robím preň to, čo si myslím, že mu prospieva a čo som schopná a hlavne ochotná obetovať preň. Nechodím pravidelne do prírody, lebo som lenivá. Necvičím poriadne, lebo sa vyhováram, že moje telo potrebuje cvičiť pomaly. Nie, to mne sa nechce. Stále jem pečivo a sladkosti, lebo si nahováram, že mu nemôžem všetko dobré obmedziť. Ale môžem. To svojim chutiam a pôžitkom neviem odoprieť, čo milujem. A ak by mi tak veľmi záležalo na mojom tele, nemala by som už ani astmu ani alergie. Dala by som si ich riešenie na prvé miesto. Neuspokojila by som sa s tým, že som prešla pár terapiami a nič sa nezmenilo. Ko...a mi ukázala moju plytkosť. Zrazila ma na kolená a odkryla ma až na dreň. Všetko krásne, čo som si o sebe namýšľala, nebola pravda. V podstate som to v kútiku duše vedela. Len som si to kvôli svojej duchovnej pýche nechcela priznať.
• Ko...a mi ukázala aj hĺbku a silu ľudskej empatie a spolupatričnosti. Napríklad v čase, keď som bola chorá ja a ochorel aj Ľubko, nám švagriná Katka objednávala na diaľku obedy, aby sme sa nemuseli trápiť vyváraním. Veľmi dobre mi to padlo, že som nemusela organizovať a plánovať veľké nákupy a varenie. Navyše to spravila takým krásnym spôsobom, že podporila každý deň nejakú malú firmu v našom okolí. Bývame v malej dedinke. Nie je tam lekáreň, doktor, takmer žiadna občianska vybavenosť. Počas choroby mi moja obvodná a aj pľúcna lekárka niekoľko krát zmenili lieky a doporučili nové doplnky k liekom. Boli sme bez auta a v karanténe. Nemali sme ich ísť ako vybrať. S veľkou prosbou som sa vždy obrátila na mojich susedov z ulice. Napísala som im do whatsappovej skupiny, či by mi niekto vedel pomôcť. A bola som prekvapená ich obrovskou ochotou. Písali mi správy, pýtali sa ako sa mi darí, či nepotrebujeme niečo z lekárne, z potravín, čokoľvek. Prišlo mi až trápne, že sa tak málo stýkam s touto skvelou komunitou. Som veľmi akčná žena. Keď nie som v práci, stále niečo vyrábam, chodím na rôzne akcie, semináre, zoznamujem sa so skvelými ľuďmi. A tých, ktorých mám hneď pod nosom, si veľmi nevšímam. Stále sa naháňam za niečím a nenájdem si čas len tak vyjsť  pred dom a podebatovať so svojimi susedmi. Občas sa aj stretneme a porozprávame sa a sľúbime si, že "niekedy" zájdeme spolu na pivko či večeru. Ale naozaj sa to stalo len párkrát. Keď som sa nad tým zamyslela, prečo je to tak, prišla som na to, že som pokrytec. Že ich obyčajné životy neboli pre mňa dosť zaujímavé. Že som sa cítila iná. Ale nie, nie som iná. Iba som sa cítila byť niečo viac. Hanbím sa sama za seba. Za to, ako som rozdeľovala ľudí na zaujímavých a nezaujímavých. A ani som sa nesnažila zistiť, či by pre mňa mohli byť zaujímaví. Mala som svoju kastu priateľov, ktorým som bola ochotná venovať svoj čas a svoju energiu a ostatných som si veľmi nevšímala. A práve tí nepovšimnutí pre mňa robili teraz tak veľa. Keď vyzdraviem, teším sa na tie jednoduché tiché vzácne chvíle. Debatovať so susedmi cez bránu. Stretnúť sa s nimi na prechádzke. Sadnúť si s nimi na záhradke na kávu. A tešiť sa zo života. Z toho obyčajného, ktorý sa mi doteraz zdal taký nezaujímavý.
• Ďalším, pre mňa veľmi podstatným darom, ktorí mi ko...a priniesla, je odpustenie samej sebe. Vždy som si vyčítala, že som svoju úlohu matky nezvládla tak, ako by som chcela. Keď boli moje tri víly malé, nemala som toľko času, energie ani trpezlivosti, koľko by som si priala. Veľa som pracovala, bojovala som s neustálym nedostatkom peňazí, bola som stále vyčerpaná a nervózna. Snažila som sa byť najlepšou matkou, akou som dokázala. Ale často to skončilo krikom na deti a zúfalým búchaním pästí do vankúša. Bola som chronicky nevyspatá a nedávala som sebe a svojim potrebám vôbec žiadnu pozornosť. Keby som vtedy vedela to, čo teraz, bolo by všetko inak. Ale čas už nevrátim. Často som si vyčítala množstvo svojich rodičovských zlyhaní a nevedela som si odpustiť. Teraz, počas mojej ko...y, po týždni ochorel aj môj drahý, ktorý sa o mňa obetavo staral. Na jeho miesto nastúpili dvojíčky Vikinka a Nellynka. Chystali mi jedlo, nosili čajík a ovocie, starali sa o domácnosť. Keď som im vždy poďakovala, iba sa usmiali a odpovedali "s láskou". A v ich očiach bolo toľko dobroty a nehy, až ma často zaliali slzy. A tak prišlo uvedomenie, že možno som nebola tou najlepšou matkou na svete. Možno som tomuto svetu nedala deti, ktoré ho zmenia svojou inteligenciou, svojimi prevratnými vynálezmi či myšlienkami. Ale môžu ho zmeniť láskou a dobrotou, ktoré majú zapísané vo svojich srdciach. A to je viac, než by som si kedysi trúfala želať. Ak by som umrela kedykoľvek, aj hneď teraz, viem, že som tu nebola úplne nadarmo.

Keď to píšem, uvedomujem si, že dary ko...y majú pre mňa väčšiu cenu ako utrpenie, ktoré mi priniesla. Bolesti tela prejdú. Aj bolesti duše. Ale tie druhé, pokiaľ sme schopní ich navnímať a spraviť nápravu, nám môžu ukázať naše pravé ja a našu ďalšiu cestu. Verím, že to, čo som našla, je pod povrchom a že mi to dovolí ponoriť sa ešte hlbšie. Tentokrát bez ružových okuliarov, ktorými som sa sama na seba pozerala.

Dnes je deň jarnej rovnodennosti. Prežila som ho v posteli. Inokedy by som z toho bola smutná, že som nemohla byť na lúke pri nejakom krásnom obrade. Ale dnes to vnímam inak. Kľúčové slovo je "prežila". A tak Ti ďakujem, Morena, Bohyňa múdrosti a smrti, že si ma tu nechala. Že si mi dala lekcie, ktoré zbúrali moje predstavy o sebe samej. Že môžem začať odznova. Na nových, pevných základoch. A Teba, Vesna, Bohyňa jari a nových začiatkov, vítam medzi nami. Prines nám, prosím, do života trochu Tvojej panenskej vášnivosti, nezbednosti, radosti zo života. Mám pocit, že toto teraz mnohým z nás chýba. Modlila som sa dnes pri svojom oltáriku. Ďakovala som Morene a vítala som Vesnu. Zapálila som sviečku a plameň sa rozhorel tak skackajúc, blikotajúc a krútiac sa, až som sa musela zasmiať. Vedela som, že je to znamenie od Vesny. Že je tu. A s ňou všetko krásne, farebné, čisté a voňavé. Nové. Také nové, ako Nový svet, ktorý si teraz spolu tvoríme. Nemusíme vedieť, ako ho dosiahnúť. Ako sa to má stať. Stačí si len priať každý sám za seba. Vysnívať si svet, v akom chceme žiť. Ja si už snívam. Mal by mať mnoho prívlastkov. Ale za mňa po tejto skúsenosti by mal byť hlavne pravdivý a postavený na pevných tvorivých základoch. Aký bude ten váš?