Srdce komory (nielen) počas karantény

„Ako som to mohla spraviť, veď som do toho dala všetko! Všetko!“ – počas výpovednej doby v zamestnaní som často trávila časť obedňajšej prestávky premýšľaním o svojom rozhodutí dať výpoveď. A ozaj – pod mojim vedením maličká predajňa vyrástla do vynoveného obchodu, najmodernejšieho v dedine. U nás sa dalo platiť kartou, dobíjať kredit na mobil, samotná prerábka, pripravovaná, no nerealizovaná dlhé roky, sa naozaj vydarila. Vtedy som tomu ešte nerozumela, že mojou úlohou bolo to dotiahnuť do konca, naučiť sa, čo bolo treba a zdvihnúť kotvy.  Výpoveď som dala viackrát a vždy som sa poddala presviedčaniu, aby som ostala. Až na ten posledný pokus, keď som naozaj odišla. No dlho som si nedokázala odpustiť, pritom by som mala byť sebe vďačná.

O desať rokov neskôr sa mi ten scenár zopakoval, akurát s manželstvom. Žiadosť o rozvod, ako posledné zúfalé volanie o pomoc, som podávala ja. Naprv len elektronicky. Potom aj poštou. Poplatok som uhradila v posledný deň termínu, lebo som stále verila, že nie je to pravda. O trištvrte roka, po rozvodovom pojednávaní som sedela na lavičke a rozmýšľala, ako ďalej. Vtedy, pred štyrmi rokmi som tomu ešte nerozumela, aj keď sa mi už z diaľky javilo, že mojou úlohou je žiť a predžívať deťom život hodný žitia.

Počas vládnych opatrení pre koronavírus, na jar, som bola s deťmi sama. Niekedy počas tretieho týždňa som zistila, že to dávam. Aj keď ma premohli pochybnosti a tá neistota k psychickej pohode nepridala. Sedem týždňov som bola bez pomoci svojich rodičov aj exmanžela. Sedem týždňov som držala psychicky nad hladinou seba, deti, rodičov (telefonátmi) a zčasti aj svojich čitateľov. Veľkonočné sviatky sa zapísali hlboko medzi moje spomienky, možno viac ako tie, ktoré sme strávili pred rokmi v nemocnici. Tento rok boli o nádeji. O sile. O skúške, ako hlboko siahajú korene, ktoré sme vpustili počas života a ako je naplnená naša komora. Nielen kompótmi, múkou, ale hlavne vierou a nádejou. V tej čudnej situácii som zistila, že napriek všetkému dokážem nielen fungovať, ale aj dávať. To, čo sa nedalo za peniaze kúpiť, čo sa nedá kúpiť ani mimo obdobia vládnych opatrení – nádej, že to nielen bude dobré, ale dobré aj je. Že sa to pre niečo deje, pre niečo, na čo nás život pripravuje. A celý môj doterajší život dostal iný zmysel. Zistilo sa, že komora je plná. Vďaka tomu všetkému, čím som doteraz prešla. Tie pády, zlyhania, vstávania a nové začiatky mi dali poznanie a zásoby, čo počas karantény bolo treba.

Niektoré páry vďaka tomu, že mali viac času pre seba, splodili dieťa. To obdobie na jar mi pomohlo priviesť na svet niečo, čo pomôže mnohým získať. Naplniť komoru tým, čo je najpotrebnejšie. Pre časy, keď možno budeme skúšané ešte viac. Ale ak aj nie – zíde sa aj pri naplnení našich cieľov. Alebo nás vráti do stavu, aby sme dokázali znova snívať.

Moja nová kniha prináša príbehy o tom, ako som svoju komoru počas života, no hlavne po rozvode naplnila. Tak, že som si ani neuvedomovala, že ma život pripravuje na niečo. Teraz preciťujem nesmiernu vďačnosť, že kniha môže byť nástrojom pre mnohých, aby naplnili svoju komoru duše a srdca. A možno bude odpoveďou na zúfalé volanie o pomoc v situácii, kedy sa nám nechce veriť, že je to pravda a neuvedomujeme si, že to, čo sa deje – kríza manželstva, smrť blízkeho, ťažká choroba, rozvod, výpoveď – je v našom živote príprava.

S láskou k životu

Katka Brňáková

Autorka

https://www.codokazemama.sk/produkt/kniha-na-zivote-je-krasne-aj-predpredaj

Foto: pressdesign.sk