Adela Klimešová

1. O Vás.

Volám sa Adela Klimešová. Pochádzam z Trnavy, pred pár rokmi som byt vymenila za dom, aby som mohla v rukách cítiť častejšie hlinu, pod nohami trávu a jemný vánok na terase.

Som matkou troch detí. Po tom, ako som prekročila prah štyridsiatky, sľúbila som si, že skúsim trochu spomaliť a viac vnímať. Stále sa snažím.

Mám rada poriadok, kávu, vôňu kníh, čistých perín a pokosenej trávy. Neviem sedieť nečinne a ruky mi stále pracujú.

2. Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk. Čo vo svojom obchodíku ponúkate? 

Keď som išla prvýkrát „s kožou na trh“, vymyslela som si názov AdelMia, pod ktorým sa ukrývali v tej dobe háčkované hračky. Postupne k nim pribúdali doplnky do domácnosti, štrikované oblečenie a kresby. Momentálne sú asi v mojej ponuke zastúpené všetky vecičky v rovnakej miere.

3. Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe? 

Tvorivosť a istý druh neposednosti mám v sebe od detstva. Kým iné deti si to vybíjali na ihriskách, ja som najradšej kreslila, maľovala, strihala, sledovala maminu pri štrikovaní a šití.

Prvé, čo ma naučila, bolo štopkanie ponožiek. Prepletanie nitiek nad dierou bola pre mňa úžasne ukľudňujúca činnosť.

Pozorným sledovaním mojich rodičov som sa dostala do tajov štrikovania, šitia rovnako ako aj do stavebných, drevárskych a montérskych činností.

Keď prišli deti, chvíľu som mala o zábavu postarané a tvorivé činnosti sa obmedzili iba na skrášľovanie bývania, príp. výrobu detského oblečenia.

Ani neviem, ako som po rokoch chytila do ruky háčik a vyrobila svojho prvého prapodivného zajaca z vypáraného svetra. A postupne som sa do toho zamotávala viac a viac a teraz sa zvyšok mojej rodiny zamotáva do samovoľne sa rozrastajúcej zásoby klbiek vĺn.

Sú veci, ktoré si strážim z ich dosahu a to sú potreby na moje výtvarné tvorenie. To je ten svet, kde musím byť naozaj sama, iba s mojimi myšlienkami, ceruzkami príp. štetcami.

4. Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? 

Neviem, čím sa dá v tvorivej činnosti presne merať úspech...ja som vďačná a spokojná, keď sa moja tvorba páči, urobí radosť a vyčaruje úsmev. A úspechom je pre mňa, keď sa na mňa s prosbami obracajú ľudia opakovane, keď maminka pozná moju tvorbu a napr. si želá už v poradí piaty svetrík pre dieťa, alebo každoročne nákrčník, čiapočku, hračku či kresby.

So svojimi kresbami som sa prebojovala do finále súťaže Najkrajší výrobok od mamky v rokoch 2016 a 2017.

5. Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Najväčší pracovný sen sa asi nebude príliš líšiť od snov ostatných tvoriacich mám. Všetky by sme si asi najviac želali dokázať sa svojou tvorbou živiť a popritom viesť plnohodnotný rodinný život, mať podporu v rodine aj spoločnosti, nájsť si čas aj na relax a vítať inšpiráciu na každom kroku. A naučiť niekedy ostatných členov rodiny chodiť okolo nás po špičkách.

6. Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť? 

Tvorím priebežne, kedy sa mi podarí uchmatnúť si chvíľku. Keď ma už čas tlačí, háčkujem aj nad hrncami, v aute (ako spolujazdec) alebo aj pri cvičení. Štrikovanie som povýšila na ďalší level, keď sa neviem odtrhnúť od zaujímavej knihy, viem to robiť už súčasne. V tomto smere u mňa naplno funguje multitasking. Jedine, kde mi nebolo umožnené ho realizovať bolo kino, aj keď si myslím, že moje ihlice by oveľa menej rušili ako vyjedanie čipsov a chrumiek zo sáčkovJ.

Všetky maminky by mali mať možnosť sa realizovať, je jedno, či to je pečením koláčov alebo navrhovaním domov. Pretože len spokojná a šťastná mama môže vytvoriť šťastnú atmosféru v rodine. A bonusom k tomu bude pozitívny príklad pre deti, ktoré si snáď záľubu v tvorení prevezmú aj do svojich životov.

7. Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Motto, ktorým by som sa riadila, nemám. V každej etape môjho života mi bola možno blízka nejaká myšlienka, ale skôr to bolo tak, že som narazila na nejaký výrok a práve vtedy som si povedala „veď to je akoby o mne!“ Ale za pár dní alebo mesiacov, či rokov to platilo zas pre inú myšlienku. Asi to tak je zariadené, že vždy príde k nám to, čo v danej chvíli prežívame.

Teraz napríklad viem veľa plakať...tak usedavo, až z toho zaspím, až sa to zo mňa vyplaví aj s poslednými silami. A to sa mi vrátil výrok spred pár rokov, kedy ešte nemal v mojom živote ten správny čas: „People cry, not because they are weak. It is because they've been strong for too long.”("Ľudia neplačú, pretože sú slabí. Plačú, pretože boli príliž dlho silní.").

Z čias strednej školy mi zas utkvel v pamäti úryvok môjho obľúbeného spisovateľa Roberta Fulghuma: „Když si zlámeš vaz, když nemáš co jíst, když ti hoří dům, tak to je problém. Všechno ostatní je nepohodlí. Život je nepohodlný. Život je hrbolatý. Nauč se rozlišovat mezi nepohodlím a skutečnými problémy. Dožiješ se vyššího věku. Ano, život je hrbolatý. Ale hrbolek na silnici a hrbolek v prsu, to není totéž. Člověk by se to měl naučit rozlišovat.“

Toto si snažím prehrať v hlave, keď si myslím, že je mi naozaj zle.

8. Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama? 

Milé spolutvorilky, buďte milujúcimi maminami, buďte príkladom pre svoje deti, učte ich vnímať krásu okolo...

keď ste unavené, spite...

keď je tých otázok na vás veľa, choďte sa prejsť...ak prídete spokojná, všetci to pochopia.

Na prvom mieste ste VY, vy pre SEBA, pre svoje SNY, pre svoje RODINY.

Celé je to o VÁS, VY ste ten stred planéty - planéty Rodina. Tak buďte šťastné.