Ešte raz o adaptácii na škôlku

Ešte pár slov o škôlke

Možno hlavne kvôli sebe. Ale aj kvôli vám a najmä kvôli našim deťom. Takže...

Nástup do škôlky je v živote dieťaťa naozaj obrovská zmena. Nemusím písať prečo. Len chcem pripomenúť, že akokoľvek sa snažíme, dieťatko to aj tak môže niesť ťažko. Bude v prostredí celkom cudzom, s ľuďmi celkom neznámymi. Bez mamy. Bez otca. Navyše bez skúseností, bez schopností zregulovať svoje emócie. Nebude si vedieť samé povedať, že to bude okej. Že veď sa tu len chvíľu pohrá, naje sa, pospí si a pôjde domov. Nebude to brať ako výzvu a nebude zvedavé, čo mu táto situácia prinesie. Bude cítiť všeličo...

Ale dosť bolo bububu, poďme si povedať, čo s tým!

Kľúčový bude samozrejme náš postoj. Postoj, ktorý je nasiaknutý našou dôverou voči dieťaťu. Prosto veríme – naozaj autenticky, že to zvládne(me). Že dôverujeme tomu, čo sme doň zasievali tie tri roky doma – nášmu vzťahu. Že vďaka tomu vníma svet ako bezpečné miesto. Že to, čo povieme, platí. Že nepotrebujeme klamať, predstierať, manipulovať:

 - Ja si ešte odskočím na záchod, vrátim sa o chvíľu... (no v skutočnosti si s pani učiteľkou vymením veľavýznamný pohľad a zmiznem).

Že môžeme povedať pravdu:

- Ja teraz už musím odísť, idem do práce. Prídem, keď si pospinkáš a zješ olovrant.

Je to o komunikácii, dôvere, pocite istoty a bezpečia. Je to o prijímaní emócií. Aj tých, ktoré máme chuť zastaviť už v zárodku. Akokoľvek ťažko nám ale je, dôležité je nezastavovať ich a už vôbec nie kvôli nim vyvolať pocit viny:

 - Predsa nebudeš plakať, to by som bola veľmi smutná... Pozri, ani to dievčatko neplače. A pozri, ten chlapček plače a aký je škaredý...

Žiadúce je ich uznať:

 - Ťažko sa ti so mnou lúči, všetko je pre teba nové...možno budeš ešte chvíľu smutná a je to tak v poriadku, tiež mi býva smutno, keď sa s niekým lúčim. Som si ale istá, že si to tu obľúbiš. Verím ti...

Aj pre nás rodičov je táto situácia náročná a reagujeme citlivo. Naša pozornosť akosi automaticky vyhľadáva všetko, čo by sme mohli vnímať negatívne. Skrinka nemá tú správnu nálepku, je vysoko, je úzka, postieľku má celkom na konci spálne, v triede je príliš teplo alebo chladno, nie je dosť slnečná, učiteľka je veľmi hlučná, nesmelá, prísna, stará, mladá... Všetku túto našu nespokojnosť dieťa vníma a spravidla mu, samozrejme, neslúži.

Skúste preto dôverovať aj pani učiteľkám, ich skúsenostiam, ich záujmu o dobro vášho dieťatka. Verte, že sa snažia a robia najlepšie ako vedia. Že to nie je jednoduché mať v triede 15-20 detí, z ktorých väčšina sa prvý krát ocitla niekde mimo domov bez uisťujúcej náruče rodičov. Komunikujte s nimi, pýtajte sa, povedzte im, ak vás niečo trápi. Väčšina učiteliek je naozaj ústretová, majú snahu spolupracovať a prípadné náročnejšie situácie zvládnuť v prospech detí. Základom je aj tu otvorená, prívetivá komunikácia, ktorá neútočí, neobviňuje, nerobí tábory rodičia kontra učitelia. Nie je to až také umenie, verte mi. Stačí trochu slušnosti a tiež myslieť na spoločný zámer – spokojné dieťatko.

Niekedy urobíme prvé – posledné, no aj tak je adaptácia na škôlku náročná. Dajme tomu čas – dieťatku i sebe. A čo je ešte dôležitejšie, pripusťme si, že to možno nebude ideálne. Pripusťme si, že nám v tom celom je dosť ťažko a kde tu možno cítime výčitky, že viac nie sme s dieťatkom doma. Pripusťme si aj, že tam tie deti budú zažívať nejednu frustráciu. Viem, ťažko sa na to myslí a ani mne nie je všetko jedno. No nezabúdajme, že vždy, VŽDY má naše dieťa nás. Rodičov, v ktorých cíti istotu. Rodičov, ktorí dokážu ošetriť rôzne emocionálne boliestky. Naozaj to dokážeme. Že ako?

• Venujme deťom po príchode zo škôlky či školy náš čas. Stačí pol hodinka nerušenej pozornosti, ktorú budeme tráviť spôsobom, akú naše dieťa preferuje. Môžeme sa hrať, rozprávať, kresliť si, čítať, čokoľvek, pri čom sa dieťa odreaguje.

• Hra špeciálne prináša deťom úžasný priestor na spracovanie denných zážitkov, ktoré ho počas dňa stretli a potrebuje sa s nimi vyrovnať. Stačí sa nechať dieťaťom viesť, hru mu nerežírovať, práve naopak – nechať sa režírovať dieťaťom. Ak vás táto téma zaujíma podrobnejšie, pozrite si články o filiálnej terapii alebo mi napíšte ;)

• Dohliadnite na to, aby dieťa malo dostatok času na oddych, relax a aj nudu napríklad. Z nudy zväčša vzídu originálne nápady. Naozaj nemusí mať nalinkovaný program od 15.00 do 20.00.

• Stavte na rituály, ktoré deťom vždy prinášajú pocit istoty a bezpečia. Príjemný večerný kúpeľ, spoločné čítanie pred spaním, reflexia dňa, vedená relaxácia, spoločná modlitba, čokoľvek, čo je vašej rodine blízke.

• Vždy myslite na to, že dieťa je naozaj dieťa a nemá takú výbavu, zručnosti, schopnosti, skúsenosti, aby sa s novou situáciou vyrovnalo s prehľadom. Zvlášť na to myslime vtedy, ak do života dieťaťa vstúpila aj iná významná zmena – narodenie súrodenca, sťahovanie, rozchod partnerov, choroba v rodine, atď.

• Zároveň vždy komunikujte otvorene, bez zastierania, neuchyľujte sa k manipulácii, k milosrdným lžiam. Dieťa pravdu zvládne. V opačnom prípade riskujete váš vzťah, ktorého pevným základom má byť práve dôvera.

Ak cítite príliš veľkú úzkosť, príliš veľký stres, ak je adaptácia na škôlku sťažená alebo sa dieťatko neadaptuje ani po 6 až 8 týždňoch, neváhajte požiadať o pomoc. Kohokoľvek, o kom si myslíte, že by vám vedel pomôcť. Aj mňa napríklad.

Držím nám všetkým palce!