Zuzana Agová

O Vás.

Volám sa Zuzana Agová a som z Levíc. Mám dve detuše, 6 ročného Miška a 3 ročnú Zinku. No, ak môžem uviesť ako ďalšie dieťa, tak aj našu 87 ročnú prababičku Magdušku, ktorú opatrujem, lebo to potrebuje. Viac menej každý deň v Kalnej, kde som si zariadila aj dielničku. Vždy som chcela mat viac deti.

Názov Vášho obchodíka na www.codokazemama.sk. Čo vo svojom obchodíku ponúkate? 

Meno Buballa mi dal brat, keď sme boli ešte deti a veľmi sa mi to páčilo. Keď som už ako tak vedela surfovať na webe, na strednej, tak som to slovo vygúglila a význam slova ma tak nadchol, že som ho začala mať ešte viac rada. Znamená miláčik, k srdcu blízka osoba. Neviem skadiaľ to ten môj brat vzal, predpokladám, vzniklo to intuitívne.

V mojom obchodíku na ČDM ponúkam mnou navrhnutú a šitú obuv. Sú to bosochodé (barefoot) topánky vyrobené na mieru, lebo čo človek, to iný tvar chodidla a verte mi, v komerčnom obchode sú topánky pre úzkonožcov s dominantným prostredníkom na nohe (!). Čo už mám skúsenosti, tak 1 človek z 15tich ma úzku nôžku. A prečo barefoot, lebo je nielen pre mňa dôležité mať pohodlné topánky, aby sme sa v nich cítili ako v papučkách. Mať správny tvar špičky, vhodná šírka a rozmer cez priehlavok sú dôležité aspekty pre správny vývin chodidla, ba aj chrbtice, celkovo na motoriku a správne držanie tela.

Ako ste sa dostali ku svojej tvorbe? 

Keďže som odmala rada behala doma, či na záhrade bosá, tak mi až do špiku kosti zarezonovalo slovné spojenie barefoot obúvanie, ktoré som počula, keď som čakala svojho syna na maminkovskom strernutí. Je to už 7 rokov. Potom som si začala uvedomovať, že aj mne to môže robiť dobre, a keď už tak rada chodím bosky, tak také pekné topane alebo sandálky by sa mi šikli. No, ale boli pre mňa cenovo nedostupné. V tom čase, ako z jasného neba blesk, prišiel nápad vyrábať huaraches sandálky, ktoré nosia Marmariovia, indiáni žijúci v Mexiku. A teda moje prvé boli z obyčajného špagátu z teplákov a kus hrubej hovädzej kože, ktorú náhodou dodali s tenkými, keďže som začala šiť kožené capačky pre môjho malého lezuňa. A capačky chceli aj kámošky pre svoje detuše, a potom aj sandálky pre seba. Po roku som aj do Nórska posielala hneď dvoje veľkosti capačiek. Tu si pýtali, tam, a zrazu vyrábam už pomaly 5 rokov na mieru špagátikové sandálky a detskú obuv.

Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby? (výhra v súťaži, významný zákazník, výrobok, na ktorý ste hrdá)

Je to super a úžasný pocit spraviť každému človeku radosť, že ma jedinečnú obuv, ktorú má len ON a nikto iný, lebo si sám vybral materiál, farby a priložil takto ruku k dielu. Rada tvorím, a keď spoznám človeka, aj dieťatko, tak vznikajú takéto ojedinelé sandálky ako napríklad tieto.

Spolupracujem aj s jednou fyzioterapeutkou, ktorá tiež je zástanca barefoot obúvaniu, veľakrát konzultujem s ňou a vyrábam aj im. 

Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Rada by som vo výrobe barefoot obuvi pokračovala, a aj vzdelávala ľudí o Vedomej chôdzi. Šiť na mieru aj s teoretickou vložkou.

Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť? 

Tvorím kedy sa dá, ako všetky mamy, keď už všetci spia alebo ešte spia. Ranná hlava je ideálnejšia na vymýšľanie, tak okolo 3:14 nadránom. To potom už aj obed mám hotový na raňajky. No je to zriedka.

Strihy vyrábam, keď sme všetci pri stole a kreslíme spolu, každý to svoje zväčša. Materiál sa snažím nastrihať, pri tiež podobnej aktivite, alebo sa jednoducho dohodnem s mužíkom mojím, že sa potrebujem sústrediť, nech mi s tým pomôže. Naučil sa už mojko variť, čo je tiež obľúbená aktivita mojich detí. Alebo proste zdrhnú k babke, či na zmrzku. Nájdu si spoločný program, našťastie aj manžel je kreatívny človek. 

Čo mi veľmi pomáha zmenežovať celú rodinu aj s prababkou na dedine, kde je aj menšie hospodárstvo, je to, že všetko robíme spolu. A (!) upratujem a periem jeden deň v týždni, ale vtedy všetko. Iné dni maximálne povysávam rozbité črepiny, a rýchlo preperiem okečupované oblečko, nič viac. Takže deň, dva, pred upratovaním neprijímame návštevy.

A všimla som si, že na 4 člennú rodinu sú to 4-5 full naplnene práčky za týždeň, ako keď som prala každý 2-3 deň 2-3 prania. 

Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Zaujímavá otázka na životne motto, lebo mám ich viac. Momentálne, čo najviac používam je: „Všetko je tak, ako má byť.“ Toto je moje primárne.

Mam rada ešte: „Carpe diem.“ – Lebo tento život žijeme len raz.

„Cogito ergo sum.“ – Rada uvažujem, no niekedy je to veľa aj na mňa, tak vtedy si spomeniem na to moje primárne a je mi lepšie.

Potom je tu moje obľúbené príslovie cez ktoré som sa dopracovala k tomu prvému: „Dobrý kňaz sa do smrti učí.“

Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama?

„Tvor a nechaj tvoriť!“ Niekto si spieva, niekto pletie a háčkuje, niekto všetko naraz a ešte nohou kolíše dieťa - to som ja. Ale ak sa ponorím len do jednej z tých veci, je to najlepšia psychohygiena, akú si môžeme dopriať. A to je to čaro, keď to aj deti cítia na Tebe a dovolia Ti úplne sa zahĺbiť, zažrať sa do toho. Môj malý milovaný syn dokonca ani jesť si odo mňa vtedy nepýta, lebo vidí to na mne, a už je tak zručný, že zvládne si spraviť praženičku, alebo sestre natrie chleba s maslom.

Nechať sa doslova dohrať - máme také pravidlo v rodine, ktoré sa snažím aplikovať v našej rodine posledné 3 roky. Je to jednak tréning na sústredenie a ten pocit, že niečo človek dotiahol až do konca je na nezaplatenie. Ako by to vyzeralo, kebyže nechám polku riadu v drese, alebo nevyložím z pračky posledné 3 tričká? A aby som na to ešte myslela a držala v hlave pol dna, tak to nie!

Takže moju prácu si rozdelím na etapy a podľa toho sa snažím naplánovať aj týždeň, aby som kontinuálne dokončila jednu vec, viac menej úspešne, ale poznáte to.

Takže všetko sa dá, len treba chcieť!