Zuzana Bakičová

K šitiu som mala blízko už od svojho detstva. Začala som, keď som mala 5 rokov, lebo moja mama šila pre nás, teda pre mňa a brata, rôzne kusy oblečenia. Tam niekde vznikol prapočiatok môjho vzťahu k šitiu. Pamätám si, ako som päťročná mojej mame kreslila do strihových príloh v starých Burdách. Ona mi vyznačila, ktorú líniu mám sledovať a ja som jej celá šťastná kreslila strihy. Tam to niekde začalo. Neskôr som sama začala v rukách šiť šaty pre svoje bábiky a podobne. Počas strednej školy som si už šila moje prvé kostýmy a spolužiačkam skracovala sukne a nohavice. Po maturite a na vysokej škole som síce šijací stroj odložila do skrine, ale všetko sa zmenilo, keď som nastúpila na materskú dovolenku.

No najväčšou motiváciou pre mňa bol a je môj syn Andrej, vďaka ktorému som objavila čaro nosenia a svojou prácou chcem, aby tomuto kúzlo podľahlo čo najviac z vás :)

4. Aký máte najväčší úspech v rámci Vašej tvorby?

V začiatkoch bola pre mňa veľká výzva, získanie certifikátu kvality na ergonosič Zumbucca.  Bol to môj veľký sen a veľké zadosťučinenie mojej práci a potvrdenie štvorročného vývoja, počas ktorého som sa skutočne snažila načúvať praktickým pripomienkam všetkých mamičiek a implementovať ich do zlepšovania svojho výrobku. Certifikovanie nosiča pre mňa znamenalo dosiahnutie pomyselného „hand–made“ vrcholu. Potvrdenie faktu, že sa Zumbucca vo všetkých smeroch vyrovná komerčným nosičom.

Skutočnosť, že naozaj spĺňa podmienky, ktoré sú na nosiče kladené , či už z pohľadu bezpečnosti alebo kvality použitých materiálov. A toto bola, je a bude pre mňa priorita! Aby bol naozaj každý kus bezchybný a bezpečný pre dieťa. Na toto som si dávala veľký pozor už od úplného začiatku. Pri každom jednom výrobku, ešte aj pri prototype, som veľmi kládla dôraz na to, čo všetko a aké materiály sme používali. Akosi podvedome som všetko robila s tým, aby som neublížila dieťaťu, ale naopak, aby som pomohla mamičke dostať sa buď k rôznym činnostiam, ktoré inak nemôže robiť (teda mať voľné ruky). Alebo keď ide von, aby mohla chodiť po rôznych terénoch a nemusela byť obmedzovaná kočíkom, chodníkmi alebo cestami a podobne.

5. Aký je Váš najväčší pracovný sen?

Postupne by som chcela ponúknuť prácu rôznym ženám, najmä šikovným mamičkám na materskej dovolenke. Viem, aká je situácia na Slovensku. Mamičky sú svojím spôsobom dosť limitované v tom, že nemôžu ísť do zamestnania, ak nemajú niekoho, kto by sa im postaral o dieťatko. Veľmi ma teší, keď môžem aspoň takýmto spôsobom (ponukou práce) pomôcť mamičkám hlavne v banskobystrickom kraji, ktoré si naozaj vedia zadeliť čas - či už po večeroch, alebo keď im dieťatko spí - a svojou šikovnosťou si aspoň akým–takým privyrobením prilepšiť k materskej.

6. Kedy tvoríte? Aký je Váš tip na úsporu času pri deťoch a domácnosti, aby ste mali čas tvoriť?

Keď sa syn narodil, bola som s ním prvé mesiace sama doma (keďže partner bol na „týždňovkách“) a aj keď mi malý dával celkom „zabrať“, stále som mala pocit, že sa nudím. Patrím totiž medzi hyperaktívnejších ľudí, ktorí nedokážu len tak sedieť s vyloženými nohami. Ja aj keď pozerám film, potrebujem niečo robiť s rukami, aspoň štrikovať, háčkovať, či čokoľvek iné. Z počiatku som teda tvorila podľa toho ako syn spal :)

Dnes je už školák a teda čas na prácu som prispôsobila jeho školskej dochádzke a mimoškolských záujmovým krúžkom.

7. Aké je Vaše životné motto, ktorým sa riadite?

Držím sa zásady, čo nosič, to originál.

Pri mojich prvých modeloch to v skutočnosti ani nebola podmienka :) Nerozmýšľala som hneď od začiatku takýmto spôsobom. Skôr to vyplynulo z môjho osobného pocitu pri ich výrobe. Kým som nezačala s nosičmi, šila som si „klasické“ oblečenie - sukne, nohavice; a keby som si mala vyrobiť jednu sukňu dvakrát, asi by som sa z tej druhej tak netešila, ako z toho prvého „originálu“. Keď som pre svoje najbližšie okolie urobila prvých päť alebo šesť nosičov, začalo sa mi na tom všetkom páčiť práve to, že boli vždy z inej látky a s iným motívom. Aj keď strih bol istý čas rovnaký, výsledný dizajn bol vždy iný. To ma na tom fascinovalo a nadchýnalo do ďalšej práce. A vtedy som si povedala, že toto je cesta, ktorou by som sa mala vydať – teda cesta originality.
 

Dôležitá pri každej činnosti je pre mňa motivácia a rovnako to bolo aj u mňa pri šití nosičov. Nebol to môj životný cieľ. Nepovedala som si hneď na začiatku, že idem vyrábať nosiče! Áno, šila som, ale s úplne iným účelom. Boli to skôr úžitkové veci - hračky pre syna alebo rôzne doplnky, ktoré boli napríklad cenovo nedostupné. Dokonca ani konfekciu nešijem príliš rada. V tomto prípade sa dá povedať, že nie ja som hľadala nosič, ale nosič si našiel mňa :) Originálnosť nosičov bola v tomto prípade istou formou motivácie do ďalšej  práce, do výroby ďalšieho nového kúska. Ako som už spomínala, veľmi sa mi páčilo, že každý nosič mal iný dizajn a s každým novým dizajnom rástla moja chuť tvoriť a šiť.

8. Čo by ste odkázali ďalším tvorivým maminkám v Čo dokáže mama?

Odkážem im to isté, čo som už odkázala, keď som bola v decembri 2015 spolu s Andrejkou Kováčovou za projekt Čo dokáže mama hosťom relácie Doma je doma v TV Lux - aby sa tieto mamičky nebáli!

Nebojte sa tvoriť! A to isté by som chcela odkázať nielen maminkám... ale aj oteckom :-)