Prežila TO a dáva ďalej!

Keď som sa začítala do básní z knihy Prežila som TO, bolo mi jasné, že autorka Ivana Debrecéniová má každé jedno slovo odžité. Mamina 15-ročnej dcéry sa popasovala s rakovinou, ktorá ju vyburcovala k aktivitám, ku ktorým by sa za iných okolností zrejme nikdy nedostala.

Ivanka, môžeme tvoju knihu básní nazvať motivačnou?

Dnes už môžem s istotou povedať, že áno, pretože už mnohým chorým dodala novú silu a chuť do života. Zdravým pomohla zamyslieť sa nad tým či to, čo ich práve zaťažuje, je naozaj až taký problém. Každý deň dostávam krásne správy o tom, ako veľmi niekomu pomohla.

Tvojou pomocníčkou je kamarátka s podobným osudom, s ktorou myslíte aj na ďalších onkologicky chorých a urobili ste štedré gesto...

S kamarátkou Jankou Rozenberg, ktorá tiež zvládla onkologické ochorenie, sme sa po jej vydaní rozhodli, že ju chceme čo najviac pacientom na onkologických pracoviskách rozdať zadarmo. A pretože na rozdávanie zadarmo je potrebné získať aj nejaké financie, museli sme ju zároveň začať aj predávať.

Umenie a tvorba vlastnými rukami má v čase choroby zdá sa - obrovský význam. Ako ste to využili?

Presne tak. Mnohým chorým tak ako Janke a mne v najhoršom pomohla umelecká tvorba. A my s Jankou chceme, aby čo najviac chorých počas svojej liečby začalo niečo tvoriť tiež. Preto sme na sociálnej sieti založili skupinu Prežila som to, v ktorej sme zoskupili ľudí, ktorí sa akejkoľvek tvorbe venujú. Zmiešali sme v nej chorých aj zdravých dohromady, aby sa nikto členstvom v skupinke nemusel priznať k svojmu zdravotnému stavu. Môžu sa do nej však pridať aj ľudia, ktorí síce nič netvoria, len sa chcú našimi dielami iba pokochať, alebo u nás načerpať pozitívnu energiu. Venujeme sa totiž u nás aj motivačným myšlienkam, súťažiam a príbehom o ľuďoch, ktorým tvorba naozaj veľmi pomohla.

S Jankou ste v tejto skupinke urobili úžasnú zbierku potrieb pre Východoslovenský onkologický ústav a Oddelenie detskej onkológie a hematológie v Košiciach. Prečo ste sa tak rozhodli?                                                                                                                                                                 

Keďže sme sa rozhodli pomáhať, napadlo nám, že keď už navštevujeme nemocnice s knihami, mohli by sme pacientom pomôcť aj so zabezpečením teplých vecí, a vecí potrebných k umeleckej tvorbe. Pretože mnohí pacienti si tieto základné veci z finančných dôvodov vôbec nemôžu dovoliť kúpiť. Mnohokrát je už len samotná liečba pre ich rozpočet priveľmi zaťažujúca.

Ľudia boli v zbierke štedrejší, ako ste čakali. Čo všetko darovali?

Poslali nám veľké množstvo školských potrieb, a omaľovánok pre deti aj dospelých, no aj veľké množstvo krížoviek, biblií a kníh od rôznych autorov, tiež vankúše a pre detičky aj prekrásne hračky. Z teplých vecí to boli  župany, rukavice, deky, ponožky a čiapky. Všetky tieto veci však museli byť s hygienických dôvodov úplne nové. My s Jankou sme vďaka finančným darom, ktoré nám prišli na náš bankový účet kúpili pre oddelenie dva invalidné vozíky, dve prenosné toalety a ešte dokúpili všetky potrebné veci zo zoznamu, ktorých sa nám podarilo vyzbierať pomenej.

Smutné nemocničné prostredie každému bije do očí. Ako sa vám podarilo premeniť biele steny na farebnú galériu?

S Jankou nás napadlo, že by sme sa ešte mohli pokúsiť skrášliť pochmúrne múry nemocnice obrazmi, ktoré maľujú členovia našej skupinky. Že by sme tak k pacientom mohli priviesť závan umenia, z ktorého by mohli čerpať pozitívnu energiu, a zároveň by ich k umeleckej tvorbe mohli motivovať. Mnohí zo skupinky boli týmto nápadom nadšení, takže sa nám podarilo zozbierať naozaj veľké množstvo prekrásnych diel.

Jedným z darov bolo aj 167 obrazov anjelov. Kto bol anjel, čo si dal takúto námahu a namaľoval každému jednému pacientovi obraz?

Tak toto bola Andrejka z Levoče. Táto baba je rovnaký blázon ako my s Jankou. Bola našou myšlienkou taká nadšená, že si zobrala 4 dni dovolenku z práce a odsunula všetky svoje objednávky na maľovanie. Ostatné dni maľovala po nociach, len aby nám Anjelikov pre každého pacienta stihla poslať do nášho termínu, ktorý sme v Košiciach mali dohodnutý. Stihla to, a pribalila nám k nim dokonca ešte aj tri veľké obrazy.

Ako reagovalo vedenie nemocníc a pacienti?

Vedenie nemocníc sa nášmu nápadu veľmi tešilo a Andrejka už dostala aj prvé prekrásne poďakovanie od pacientky, ktorá anjelika vraj v piatok od sestričiek dostala. Neskutočne sme sa tejto správe všetci potešili, pretože presne takéto momenty nám dokazujú, že naša práca má zmysel a že v nej máme pokračovať. Nakoplo nás to tak veľmi, že už začíname s organizáciou návštevy ďalšej nemocnice a organizáciou ďalšej zbierky.

Choroba je často odrazovým mostíkom, ktorý spustí neskutočnú premenu seba a často aj okolia. Ako to vnímaš teraz – s odstupom roku od ukončenia liečby?

Myslím, že táto choroba mi viac dala ako vzala. Začala som si oveľa viac vážiť svoj život a konečne som paradoxne vďaka nej našla optimálny spôsob, ako skĺbiť moju vášeň k umeleckej tvorbe s chuťou pomáhať druhým.

Na svoj mladistvý vzhľad máš už pekne veľkú dcéru. Čo s ňou urobila celá táto tvoja skúsenosť?

Áno mám :-) Volá sa Lucka, má 15 rokov a je mi veľkou oporou. Zo začiatku bola šokovaná, no postupne začala veriť, že to zvládnem, a začala to brať tak nejak prirodzene. Myslím, že teraz už ma vníma tak, ako predtým. Ako keby sa nič z toho nestalo. Je zlatá a stále mi veľmi pomáha. Je mojím zmyslom života a chcem tu byť ešte dlho pre ňu. Chcem byť na jej stužkovej a rada by som sa dožila aj jej svadby a aj vnúčatka :-).

Čo by si chcela odkázať ľuďom, ktorí práve bojujú s vážnou chorobou?

Aby sa nikdy za žiadnych okolností nevzdávali a snažili sa užiť si každý nový deň čo najviac, ako je to v  ich silách. A aby najviac svojho voľného času venovali činnostiam, pri ktorých sa cítia šťastní.

Knihu Prežila som TO môžete kúpiť TU.

Foto: Ľuboš Dobias a archív Ivanky Debrecéniovej